Úvahy

Stále som tu, láska - stále nažive!

17. února 2011 v 20:06 | Sonia
Pokiaľ si ešte spomínate na úvahovú poviedku Stále som tu, priatelia - stále nažive!, mám tu pre vás jej voľné pokračovanie pod názvom Stále som tu, láska - stále nažive! Nájdete ho na tejto stránke.
Sára

Stále som tu, priatelia - stále nažive!

22. srpna 2010 v 22:02 | Sonia
Depresívne, pocitové, divné. Takýmto štýlom asi písať nebudem, ale treba skúsiť. Moja fantázia sa opäť raz rozhýbala - či som si týmto prešla ja sama? Možno sí, možno no...
Oddeľovač
Miesto: školská šatňa. Pocit: dusno, závrat, zahmlený zrak. Činnosť: vstáva, aby vyšla von. Následok: kolaps...

"Sára? Sára, no tak! Preber sa!" Ruky, ktoré ju udierajú po lícach a hlasy, neúnavne opakujúce jej meno. Avšak ona sama je tak unavená... Nechcem sa prebrať. Nechajte ma. Nechajte ma zomrieť...

"Musíme zavolať záchranku. Reaguje, ale slabo. Nemôžem ju prebrať!"

Obraz: dievčina ležiaca na zemi, otupene žmurkajúca do svetla, pri nej spolužiaci a dvaja profesori. Odpadla som? Ale celú telesnú sme sedeli vnútri, nič som nerobila...

Zdravotníci sa pýtajú, ona už zmysluplne odpovedá. Áno, volá sa Sára, má 17, poisťovňa taká a taká. Jedla dnes niečo? Iste, musí, je diabetička.

"Ako to, že sme o tom nevedeli?" Ehm...

Sanitkou ju odvážajú na polikliniku, kde ju uložia na posteľ, dajú infúziu a čakajú na matku. Medzitým sa k nej skloní lekárka: "Ako je?"
"Lepšie..."
"V poslednom čase žiadne zdravotné problémy?"
"Nie."
"Trápi ťa niečo?"
"Že tu musím byť!"
Zmysel pre humor ju neopúšťa, nech je ako chce.
"Nebude v tom nejaký chlapec?"
Pokrútila hlavou a skryla si tvár do podušky, aby zamaskovala úsmev. Chvíľkový a trpký: Kto by ma chcel...

O pár mesiacov sa situácia opakuje, kolaps, sanitka, vypytujúci sa zdravotníci - iní než predtým. Tí ju už nechávajú v škole a hodnotia, že jej vlastne nič nie je. A život ide ďalej. Tak ako predtým.

Aj predtým trpela depresiami, mala chvíle, keď sa nenávidela, keď si zúfala. Potajomky v izbe, aby ju nik z príbuzných nevidel. Nobody knows, nobody cares.

Potom sa zamilovala: úprimne a celým srdcom. Po niekoľkých mesiacoch si uvedomila, že už uňho nemá šancu - pokiaľ ju niekedy mala (tým si nebola nikdy istá a pýtať sa... nuž, to nebol jej štýl). Bola šialene sklamaná, ale viditeľne si nezúfala. Avšak depresie sa vrátili, prudšie, silnejšie, i keď kratšie než predtým.

Do detailov si naplánovala samovraždu - predávkovanie inzulínom je spoľahlivý spôsob, ako so sebou skoncovať - a bola rozhodnutá držať sa plánu, keď jej choroba definitívne zničí život. Čo sa blížilo každým dňom, keďže na ňu zvysoka kašľala.

Nie je nič, čo by ma tu držalo: v ničom nie som lepšia než ostatní, nič nedokážem. Kus odpadu. Príživník. Načo sa teda snažiť žiť?

Vedome sa zabíjala tým, že o seba nedbala, a bolo jej to jedno; držala sa ale hesla: "žiť naplno, kým sa dá." No jej depresie sa týkali predovšetkým diabetu, toho, že má opäť príšerné glykémie, že s ňou za to rodičia vedú krvavé hádky. Ale tiež toho, že už nemá nikoho, kto by ju ľúbil a pre koho by mohla žiť.

Miesto: kúpeľňa. Pocit: mizerný - dep-re-sív-ny! Činnosť: upieranie tupého pohľadu na dýku v pravej ruke. Potom hlasné vzlykanie a sebaľútosť, za čo sa nenávidela. Následok: použitie dýky.

Sára bola praváčka, tak sa zamerala na ľavé zápästie. Priložila k nemu čepeľ a skusmo potiahla - nič. Čo som to za chuderu, keď si ani neviem podrezať žily... uvažovala s čiernym humorom a skúšala ďalej. O chvíľu zistila, že keď reže smerom k rukoväti a rýchlym ťahom, najľahšie kožu naruší, i keď nepatrne. Vložila do toho silu - a voilá! Po ruke a jej skotúľali kvapky krvi, ktoré sa rýchlo zliali do malého potôčika. Privrela oči a sklonila hlavu. V ranách ju zaštípala soľ a krv sa zmiešala so slzami.

Zovrela nôž a pokračovala vo svojom diele, vkladajúc do toho silu svojho zúfalstva. Onedlho mala zápästie pokryté pretínajúcimi sa ryhami, ktoré viac či menej krvácali. Keď nepreťala kožu, cítila sa úboho. Keď sa jej to podarilo, zaplavila ju úľava a zadosťučinenie...

Napokon zarezala prihlboko a z tranzu ju dostala až prudká bolesť: odhodila dýku a zhrozene pozerala na obe ruky. Ľavá zdeformovaná, pravú pretínalo pár plytkých zárezov, len pro forma. Ale je to očisťujúce... áno, je mi po tom lepšie.

Hádky? Stres? Depresia? Problémy? Nuda? Pri všetkom cítila, že si musí podrezať ruky, a tak si dýka našla stále miesto v jej zásuvke. Pri matkiných otázkach najskôr vymýšľala výhovorky, neskôr nosila tričká z jemnej látky - bolo leto - a s dlhým rukávom.

"Režte priečne, ak chcete, aby vás zachránili, pozdĺžne, ak sa chcete zabiť."

Kdesi to čítala, ale ktovie či to platí. A čo vôbec chcem?

Obraz: k chodníkom vlhkým od dažďa sa znáša lístie, ktoré podchvíľou uchytí vietor a odnesie nevedno kam. Nastala jeseň, s ňou škola, maturitný ročník, opakovanie. Sára to zvládala ľavou zadnou, predmety, ktoré si vybrala, ju bavili a nemala s nimi problémy. Škola pre ňu nebol práve najväčší stres.

"Každé ráno pamätaj,
že žijeme chvíľu len.
Každý večer pamätaj,
že nemusí svitnúť deň."

Dočítala román Kým zídete do temnoty a v hlave jej zneli slová básne. Plne sa s nimi stotožňovala. Pocítila červíka melanchólie a šla zo zásuvky vyloviť dýku.

"Iba tretí deň školy a toľko úloh."
"Čo narobíš."
"Ach, Sára, keby mi to šlo ako tebe!"
"Nepreháňaj..."
"Podáš mi zošit, prosím ťa?"

"Čo to máš na ruke?"

Čo to máš na ruke? Koľko sa toho napočúvala! Od príbuzných, spolužiakov - zvláštne, že si to hneď každý všimol -, jedného profesora (jej najobľúbenejšieho, ktorý na ňu po nesúvislej odpovedi vrhol pohľad plný ľútosti - a, žeby? - strachu), dokonca i deciek na ulici. Neuvedomovala si, že rezné rany sa jej ťahajú už po celom predlaktí a rukou jej často trhá, akoby si žila vlastným životom. Alebo už nežila?

"Režeš si žily?!"
"Áno. Čo ťa do toho?"

Spomienka... Rozhovor na internete s najlepším kamarátom, zdôverenie sa s touto "záľubou".

"Nerob to.. Mám ťa rád, Sára, neblbni, prosím..."

Máš ma rád? Ja som ťa milovala z celého srdca, ktoré za tebou volalo, lenže si to nepočul... Ale sme priatelia. To je viac než láska, priateľstvo je pre mňa posvätnou záležitosťou.

"Prepáč. Viem, čo ťa do toho, starosť o priateľku. Pomôž mi... neviem si už rady. Je to závislosť, musím to robiť pravidelne, a keď sa nerežem, chytám absťáky."
"Poď."

"Školský psychológ? Myslíš, že..."
"Na začiatok postačí. Dúfam, že ti naozaj pomôže. Tak, ja klopem. Predstúp."
"Dobrý deň."
"Dobrý deň, slečna..."
"Potrebujem vašu pomoc."
"Trápi vás niečo?"

Nie, psychiatria sa nekonala, iba sedenia s psychológom, ktorý naozaj pomohol. Najhoršie bolo to "tak mi ukážte ruky" a potom dlhý, predlhý pohľad, ktorý uprel najskôr na ne, potom do mojich očí.

"Musíš nájsť niečo, pre čo by sa ti tu oplatilo zostávať o deň dlhšie."

Našla som? Alebo strávim život neustálym márnym hľadaním zmyslu života? Nezabije ma dovtedy diabetes?

"Mám ťa rád, Sára, neblbni, prosím..."
"Jseš má kamarádka, zajisté..."
"Priateľstvo na život a na smrť!"
"Vážím si tě."
"Jseš opravdu inteligentní a šikovná holka, Sáro..."
"Tys chtěla spáchat sebevraždu? To ne!"

Koľkým ľuďom by som zlomila srdce, keby som si podrezala žily tak, že vykrvácam? Či predávkovala sa inzulínom? Koľko ľudí ma má rado, a kedy nájdem toho, kto ma bude i milovať? Akú cenu má pre mňa priateľstvo? A život?

Život - to stále neviem. Ale priateľstvo viac než vysokú. Veria mi, že som vyliečená. Sklamať dôveru priateľa?

Nikdy...

I´m still here, my friends, still alive!

Ako sa robí spravodajstvo?

18. srpna 2010 v 21:16 | Sonia
Vo svete sa stále čosi deje. A ak nechcete, aby vás hocikto opil rožkom, treba sa orietovať, vedieť, ako to chodí a čomu dôverovať - a čomu už menej. Respektíve komu.

O tom, ako si nemáte od cudzích ľudí brať cukríky a liezť k nim do auta, písať nejdem, to už hádam máte vtlčené do hlavičiek. Ale pozrime sa na to, odkiaľ vlastne čerpáme informácie.

Teraz mám na mysli spravodajstvo a médiá, a ešte konkrétnejšie noviny a televíziu. A aby som sa dostala k jadru veci: slovenské médiá!

Noviny veľmi nečítam, keď už, tak SME, ktoré sa nám večne povaľuje kade-tade... Myslím, že je to vcelku seriózny plátok, i keď výčitky by som mala - ale niečo sa z toho človek dozvie. Ale tá TV!

Každý večer u nás bežia markizácie Televízne noviny, ktoré samozrejme tiež podávajú správy, ale formou, z akej by sa pomaly dala hodiť tyčka. Tak v prvom rade: je treba dozvedieť sa, čo má vládny kabinet v úmysle (mimochodom, som z nich sklamaná...), čo nepríjemné sa udialo a tak podobne, ale keď už vážne nemajú do správ čo hodiť, hmýri sa to tam tak banálnymi vecami, akoby to zbúchali nejaké decká doma na kolene. Susedské hádky a podobné témy... ach...

Potom, je síce zábavné obracať sa na "obyčajných ľudí" (neznášam tento termín; asi si ho obľúbim, až mi niekto ukáže tých "neobyčajných"), pretože ich IQ je často zrejme hlboko zamrazené, ale celkom ma prekvapila jedna vec. Pýtať sa roľníkov kdesi na zablatenom poli a starých ženušiek kŕmiacich králiky (napríklad to), koľko by mali zarábať ministri, je ešte väčšia zábava. Všetci sa rozohňujú v štýle "200 eur, koľko dostávame my! Keď môžeme my, môžu i oni, prečo majú oveľa viac?!"

Je to podobne smutné, ako keď tu ľudia nechápali rovnú daň. "Všetci platia rovnako, chudobní i bohatí, odvádzajú 19%!" A vysvetliť im, že 19% zo sumy 100 eur a 2000 eur nie je to isté, to skrátka nešlo a nešlo. Rovnako aj vo vyššie uvedenom prípade: keď minister s VŠ rieši zásadné problémy a keď oni nerobia prakticky nič (o ich vzdelaní radšej často pomlčať), ako majú zarábať rovnako?

Niektorým možno prezradím tajomstvo: ľudia si nie sú rovní...

To už ale odbieham od témy, za čo by som sa mala hanbiť, keďže sama kritizujem, či skôr sa zamýšľam... Tretia vec k správam: podľa mojej mienky by malo byť spravodajstvo jasné, výstižné a stručné - fakty, nie emócie. Alebo vari sledujeme telenovelu?

Dnes sa vysielala ďalšia z mnohých reportáží o oblastich zasiahnutých povodňami, pred kamerou stál J.Tribula. (Vlastne, práve ten jeho štýl a vyjadrovanie je jadrom celého problému.) Jeho podanie:
"Na oblohe sa opäť zbiehajú tmavé mračná hroziace dažďom a ľudia na ne hľadia teraz už s rešpektom. Na perách im visia modlitby odvracajúce ďalší dážď..."
Oh my God! Toto by si ešte mohol dovoliť takto na blogu, ale hlásať týmto spôsobom správy? A keby len raz...

Ja vám neviem. Tu je spravodajstvo tuším brané tak, aby vyvolalo prudké emócie a všetkých dojalo. Keďže mám zálusk na žurnalistiku, mala by som sa začať učiť.
"19. august: Bože, ľudia, dnes na východe zaplavilo 20 dedín! Voda sa valila a valila, nemilosrdne brala všetko, a ľudia na to len pozerali a plakali. Ťažko plakali. Zle na to hľadieť. Poďme plakať tiež!"

Eh, vážne takto? To je nechutné. Priam diletantské. Vyvoláva to vo mne negatívne emócie. Dajme to do správ!!!

Neúprimnosť... alebo mi len hrabe?

15. června 2009 v 20:04 | Sonia
Tak si tu sedím pri PC a zvažujem, že by som sa mala pustiť do úpravy tej pomaly stovky nových cosplay fotografií. Zároveň tým chcem hodiť za hlavu to, že zajtra mi pravdepodobne doktorka povie, že musím ísť do nemocnice, lebo som blbá krava. Správam sa ako vyšinutá, ale to beztak nebolo predmetom tejto úvahy, či čo to vlastne je, po ktorej dopísaní asi ťuknem na tlačidlo Vymazať.

Kým sa tempom zrazeného slimáka otváral Photoshop, bo dnes asi nemal svoj deň, prechádzala som si pár blogov a opäť narazila na ten jav, ktorý ma vždy dosť prekvapí. Jednoducho som bola na istom blogu (nebudem menovať) a preletela si krátky článok o nejakých veciach z TR, proste stručný výpis.

Keby to bolo napísané aspoň dobre, ale bohužiaľ som narazila na pár dosť desivých gramatických chýb a celkovo tomu trochu chýbala "šťava". Tak som si povedala, no dobre, nechcem zas dotyčného uraziť, tak buď do komentárov nenapíšem nič, alebo taktne naznačím, že by sa to hodilo prerobiť.

Ale čo sa týka tohto aj kopy článkov iných článkov, tak ľudia napísali do komentárov tie zdržanlivé pochvalné vety typu hezky napsaný článek; skvelé; je to opravdu dobrý... Trebárs som len príliš kritická, ale niekedy musí predsa každý vidieť, že autor by mohol zo seba vydať aj viac, tak prečo to tam nenapísať?

Po prvé, článok by sa tým zlepšil a o to predsa ide, aby na blogoch bola kvalita, nie? Po druhé, autorovi snáď ide o úprimné hodnotenie a kritika ešte nikoho nezabila (venujme výnimkám minútu ticha). Myslím, že reálne hodnotenie, než už by bolo pozitívne alebo nie, poteší viac, než len večne omieľané super, pričom dotyčný si očividne myslí pravý opak.

Ale aby som nekritizovala články cudzích ľudí a o svojich si myslela, že sú najlepšie na svete. Ou, to ani náhodou! Často to vidím aj tu, že vytvorím čosi "zo suterénu" (najmenej), proste totálny brak - ale asi som sa proste nevytiahla na nič lepšie - a čoho sa dočkám? Od niektorých zas len pekné. Niežeby to neznelo fajn, ale ako môžete chváliť článok, ktorý je na prvý pohľad šmejd? (A netvrďte, že to nie je väčšina článkov tohto brakového blogu. Snáď sú občas len kapku vtipné.) Nie som dokonalá, nikto nie je - a ja už tým dupľom nie.

Neodrádzam vás od vypisovania vyššie spomenutých komentárov, ale mne osobne pripadajú dosť neúprimné. Rovnaký komentár pri podpriemernom článku a pri skutočne dobre a pracne napísanom? Ale prosím vás.

Jo, snáď to nie je úvaha a určite je to kravina. Ale občas sa hodí vypísať vlastný názor, aj keď väčšina naň napíše hezký...

Ďalšia noc... alebo deň?

2. září 2008 v 19:45 | Sonia
Ako som písala, s humorom je všetko lepšie - a potom, som nepolepšiteľná. Parodovať všetko možné od seba až po seriózny TR, to je zábava :D
Nechcem tým zľahčovať pocity, aké som toho 30. mala, iba sa pokúšam - ako to nazvať - o vlastnú psychoterapiu.

_____


Opäť jedna noc, keď nedokážem zaspať ani po 50-tich tabletkách na spanie a len sa mi v hlave ozývajú akési hlasy. Asi zo mňa bude schizofrenička.

Opäť jedna noc (alebo deň? Bez okuliarov nedovidím na hodiny, ktoré beztak idú popredu; okná zabudli na túto miestnosť dať), keď si opakujem tvoje obvinenia, ktoré si mi hádzala do tváre, a vyberám črepiny hrnčekov, ktoré si mi hádzala do tváre tiež.

Keď si mi nadávala a dávala si mi pocítiť, že podľa teba môžem za zdraženie mlieka o 10 korún/0,33 € (použitý konverzný kurz 30,126).

Prepáč, ale i pri všetkej svojej sebakritike si toto o sebe ešte nemyslím. (Btw, mlieko zdraželo iba o 5 korún/0,17 €, ha!)

No niekedy k tomu nemám ďaleko, a i ty máš na tom nejakú zásluhu - že keď sa hrám na pieskovisku, zakopávam sa kilometre pod zem; a uvedomuješ si to. Napokon, z tých jám v piesku by to bolo jasné aj totálnemu imbecilovi.

Teda pokiaľ ťa tie jamy zaujímajú - čo by mali, keď nám teraz kvôli nim búchajú na dvere policajti.

Aj ty sama mi vyhadzuješ na oči (a potom, že prečo ich mám také červené! Keď mi na ne stále čosi hádžeš...), aká som hrozná. Bezcennejšia než naša koruna, keď ju definitívne nahradí euro. Zbytočná ako teplý šál v lete. Na nič sa nehodím a nič nedokážem - presne tak som sa cítila, spolu s tým, ako som cítila pripálenú omeletu (a tá u teba nie je nič neobvyklé).

Vieš to? Je ti to jedno, ale nemalo by byť, lebo tí policajti nám skutočne vyrazia dvere, nielen kvôli jamám, ale už i v domnienke, že ma chceš upáliť.

Je to noc (alebo deň), keď tŕpnem, či nezačuješ zvuk dláta vysekávajúceho tieto riadky do kameňa, či skôr zavadenie o kopy kamenných stránok pri posteli.

Jedna noc (alebo deň), keď by si prišla, rozsvietila - najradšej by si na mňa namierila bodovú lampu (ale tú si prisadla už pred týždňom, takže smola!) - a ešte viac tie dosky zhodila, zničila posledné zvyšky zošita, z ktorého boli vytrhnuté... tak, ako si trhala moju dušu...

I jedna noc (a pokojne aj deň) dokáže všetko zničiť. Vzťahy, ktoré sme budovali, a mám dojem, že časti ti pri tej stavbe došla malta a použila si žuvačku...

Lásku... ktorú si vôbec niekedy cítila? K niečomu takému, ako som ja, k držiteľke Nobelovej ceny za hranie TR...

Úctu, čo som snáď niekedy pociťovala... hlupaňa. Nabudúce musím byť opatrnejšia, pretože už dlhšie cítim len tú omeletu. Ako vždy som ti zabudla povedať, aby si stlmila oheň.

Neverím ti, keď ani obyčajnú placku z vajec nevieš urobiť! Najlepšie je neveriť nikomu, ani sebe. Možno tak tej omelete. Načo? To ani srnka netuší...

Noc (prípadne deň), keď by som sa skutočne vykradla do kuchyne, vzala tú relatívne najčistejšiu handru a celú miestnosť umyla, nedúfajúc, že mi niekto pokojne povie, nech to nerobím, že to spraví za mňa. Ty? Prosím ťa... tá tvoja omeleta hovorí za všetko!

Noc (…), keď už neprichádzajú slzy - tie prišli počas toho, ako som na večeru krájala cibuľu - a nielen preto, aby si nezačula moje vzlyky, ktoré sa snažím tlmiť pod touto stránkou zo zošita. No už nedokážem kvôli tebe či tvojej omelete plakať. Nemám za čím... je úplne spálená.

Noc/deň... čo prinesie ráno/večer? Okrem strojených úsmevov a pohŕdavých pohľadov, ktoré budeme hádzať na panvicu v koši, s obrovskou dierou uprostred. Okrem slov ospravedlnenia, ktoré ani jedna nebude chcieť tej panvici povedať - netvrdím, že iba ty máš na tom celom zásluhu, mala som ťa upozorniť. Ale nechcem byť kuchárka ako ty... Nikdy!

Navonok ti možno odpustím, ale vnútri nie. Už nie. Bolo to naše posledné kuchynské náčinie.

A ráno/večer snáď prinesie i ľudí, ktorí ma podržia, nevidia na mne len všetky chyby a sú mi bližší, než si mi kedykoľvek bola ty - i keď si odo mňa stála 5 milimetrov.

Ľudí, ktorí mi pomôžu prekonať ďalšiu takúto noc (…) tým, že mi prinesú pizzu.

Myslím, že im môžem veriť. Donášková služba funguje 24 hodín denne - som im za to nesmierne vďačná...

Ďalšia noc

31. srpna 2008 v 13:07 | Sonia
Písané včera v noci, 30.8.08, a dá sa ľahko zistiť, v akom duševnom rozpoložení. Klasické problémy - hádky s rodičmi, "večné" vysedávanie pri PC, diabetes, "veď-ty-zanedlho-zdochneš-uvidíš". Úplná klasika.
Tento text, i keď je nazvaný ďalšia (1) noc, vzťahuje sa na všetky podobné noci. Nie je to priamo úvaha, skôr vyjadrenie myšlienok a pocitov. Hlúposť.
Ďalšia noc
Opäť jedna noc, keď nedokážem zaspať a len sa mi v hlave ozývajú všetky obvinenia, ktoré si na mňa vykričala.

Keď si mi ich hádzala do tváre, nadávala mi a dávala cítiť, že podľa teba som tá posledná špina na svete.

Prepáč, ale i pri všetkej svojej sebakritike si toto o sebe ešte nemyslím. No niekedy k tomu nemám ďaleko, a i ty máš na tom nejakú zásluhu, že sa zakopávam kilometre pod zem - a uvedomuješ si to. Pokiaľ ťa to zaujíma - a keď príde takáto noc, myslím si, že ťa to i teší.

Aspoň i ty sama mi to vyhadzuješ na oči, aká som hrozná. Bezcenná, zbytočná, na nič sa nehodím a nikdy nič nedokážem. Presne tak sa teraz cítim (a v podstate to nie je úplne neobvyklý pocit).

Vieš to? Je ti to jedno...

Je to noc, keď tŕpnem, či nezačuješ zvuk pera pohybujúceho sa po papieri, či skôr neopatrné zavadenie o papier... alebo keď ho od zúfalstva trhám, ako ty trháš moju dušu...

Jedna noc, keď by si prišla, rozsvietila - najradšej na mňa namierila bodovú lampu - a ešte viac ma zhodila, zničila vo mne posledné zvyšky toho, čo si niekedy dovoľovalo byť trochu šťastné.

I jedna noc dokáže všetko zničiť. Vzťahy, ktoré sme budovali - a mám pocit, že veľakrát boli falošné, hrané; lásku - cítila si ju vôbec niekedy? Ku mne? K niečomu takému, ako som ja...

Úctu, ktorú som snáď kedysi cítila... hlupaňa. Nabudúce musím byť opatrnejšia. Neveriť ti, keď ani ty neveríš mne. Najlepšie neveriť nikomu, tým najmenej sebe. Načo?

Noc, keď by som sa skutočne vykradla do kuchyne a vzala ten najostrejší nôž, nedúfajúc, že mi ho niekto vezme z ruky a pokojne povie, nech to nerobím. Ty? Prosím ťa...

Noc, keď už síce neprichádzajú slzy - tie prišli počas všetkých predchádzajúcich takýchto nocí -, a nielen preto, aby si nezačula moje vzlyky, ktoré sa vždy snažím tlmiť pod prikrývkou. Ale už nedokážem kvôli tebe a vzťahom s tebou plakať. Nemám prečo...

Noc... Čo prinesie ráno? Okrem strojených úsmevov a pohŕdavých pohľadov, ktoré na seba budeme vrhať, okrem slov ospravedlnenia, ktoré ostanú nevyslovené, lebo ani jedna ich nebude chcieť povedať. Navonok ti možno odpustím - i keď netvrdím, že máš na to zásluhu iba ty - netvrdím to ani vtedy, keď to tak je. Nechcem byť taká, ako si ty... Nikdy!

Navonok ti možno odpustím, ale niekde vnútri nie. Už nie.

A ráno snáď prinesie i ľudí, ktorí ma podržia, nevidia na mne len všetky chyby a sú mi bližší, než by si mi mala byť ty, a než si mi kedykoľvek bola. Ľudí, ktorí mi pomôžu prekonať ďalšiu takúto noc, a ktorým predsa len môžem veriť. Som im za to nesmierne vďačná...

Na plti a pri čaji ("úvaha")

2. srpna 2008 v 21:28 | Sonia
Pokus o sparodovanie vlastnej úvahy. Prečo len vždy skončím pri paródii? :D
Na plti a pri čaji
Prečo len táto hlúpa pyramída musí vybuchnúť? uvažovala, keď vybiehala von. Začne sa rúcať práve vtedy, keď sa chcem pozrieť, či je Natla naozaj mŕtva.
Zmysel pre morbídnosť zvíťazil u Lary Croft nad zdravým rozumom (niežeby nejaký rozum mala) a ešte sa chcela pozrieť, čo to s človekom urobí, keď naňho padne stĺp s hmotnosťou cca dve tony, ale nemala čas.
Vari nepozerávaš filmy? nadávala si v duchu. Predsa aj malé decko vie, že zo zásady sa nikdy nepresviedča, či je nepriateľ mŕtvy, lebo odrazu otvorí oči a...
"... a povie, že by chcel vyplatiť poistku proti úrazom," zašomrala a medzitým psím štýlom plávala k plti zbitej zo škatúľ od topánok. "Potom ťa považuje za poisťovacieho agenta a začne do teba hádzať firebally. Nie," povedala, "ešteže som tam Natlu nechala."
Doplávala k plti, vyliezla na ňu a vzala do ruky veslo. Naposledy sa smutne obzrela (mala som sa jej spýtať, kde zohnala tie krásne krídla, hodili by sa mi na večierok) a vzďaľovala sa od ostrova. Potom si pozrela na ruku (sakra!! Zlomil sa mi necht! Je po večierku) a prestala na všetko, čo bolo predtým, myslieť.
To je tou tvojou dvojsekundovou pamäťou, zašepkal jej chabý zvyšok rozumu.
Ticho, odsekla a potom sa zamyslela. Čo si to vravel?
Zabudni na to.
Zabudla som, NA ČO mám zabudnúť,
pomyslela si nešťastne.
Však vravím. Inak, Lara, nechcem byť zlý - ale, napokon, som tvoj zvyšok rozumu - no vesluješ zlým smerom. Blížiš sa k Antarktíde.
To si nemohol povedať skôr, však?
hútala (zatiaľ) mierne, ale keďže sa práve dostala do akéhosi prúdu a nemohla plť otočiť, trochu sa naštvala. Sakra.
Nevadí, pokecáme s tučniakmi,
povedal rozum zmierlivo.
Nežijú v Antarktíde skôr ľadové medvede? uvažovala.
Čo si robila na biológii, Lara? Však si sedela priamo pred profesorkou Boaz.
Spala som,
priznala. Ale nebrali sme takéto veci skôr na geografii?
Neviem, tam som spal ja,
ozvalo sa jej v hlave a Lara sa rozosmiala. Smiala sa dovtedy, kým si neuvedomila, že okolo práve pláva tučniak na ľadovej kryhe a pýta sa jej na cestu na Havaj.
Havaj, rozmýšľala zúrivo. Značka nanukov alebo krajina? Vybrala si to druhé.
"Za Mysom dobrej nádeje doprava a na križovatke rovno!" zavolala za vzďaľujúcou sa kryhou.
Nemáš potuchy, kde je Mys dobrej nádeje, zašepkal rozum.
Ty tiež nie, ale je to jediný pojem z geografie, ktorý si pamätám, odvetila. Nemáš nejaký teplý sveter?

***
Winston nepokojne pozrel na presýpacie hodiny a zdalo sa mu, že čas uteká akosi prirýchlo.
Aha, niet divu, pomyslel si previnilo. Keďže vnútri je všetka soľ, čo máme, a ja som si chcel ochutiť chlieb s maslom... Asi by som to nemal robiť. Aj keď to je teraz jedno - kde je tá Croft?! Vychladne jej čaj.
Pomiešal sivozelenú tekutinu v plastovom pohári, ktorý sa od horúčavy úplne zdeformoval, a ďalej hútal: Mala mi vyprať, vyžehliť a zašiť nepriestrelnú vestu (hej, raketomet je na ňu priveľa), kúpiť 50 nových podnosov, odmraziť mi mrazničku, našiť nový terč na hnedý habit (no dobre, je to vrece, ale "habit" znie vznešenejšie), pohľadať protézu a zrátať, koľko ďalších vlasov mi vypadlo. Ale nie, ona sa fláka kdesi po svete a hľadá lietajúci disk, UFO či čo to. Nezavolá, nepošle pohľadnicu ani SMS, na ICQ je offline, na Skype takisto a na fax sa nedala nahovoriť.
Chudák sluha v záchvate smädu a žiaľu vypil 40 pohárov čaju, ktoré už nachystal pre seba a Laru; vychladnutý čaj nechcel vylievať a ako dobrý sluha jej ho musel naservírovať teplý.
Winston, ozvalo sa mu v hlave, už si niekedy počul slovo "zohrievanie"?
Preboha,
pomyslel si, počujem hlasy.
Čo budeš so všetkým tým čajom robiť? Nenapadlo ti, že kým ty tu takto plytváš, kopa detí z úbohej rozvojovej krajinky Slovensko práve trpí ukrutným smädom?!
rozkrikoval sa hlas.
Hm, má to niečo do seba, pomyslel si. Mal by som ten hlas počúvnuť... ale to by potom znamenalo, že priznávam svoju schizofréniu!
Lenže ak ho budem mať na háku, tisíce detí na Slovensku biedne umrú od smädu! Takže: schizofrenik alebo vrah?

Nejako mu nesedelo ani jedno, ale napokon vstal, schytil veľkú škatuľu od Lega a napchal do nej zvyšných 60 pohárov, potom ju zavrel, otočil ju a naspodok napísal: Neotáčať hore dnom! Znovu ju obrátil a spokojne odkráčal s premočenou škatuľou a prázdnymi pohármi na poštu.
Po ceste uvažoval: Síce sa na mňa lady Croft naštve, keď sa vráti a zistí, že som jej neprichystal žiaden čaj, ale môj šľachetný čin iste pochopí a odpustí - možno mi dokonca za odmenu kúpi o niekoľko podnosov naviac. Musím dúfať, lebo potom sa to určite splní - teda aspoň tak nás to učili v škole pre šarlatánov, ale ešte som nemal čaj... ehm, čas vyskúšať to.
Ty si totálna lama, Winston,
zahlásil hlas v jeho hlave. Radšej uvažuj nad tým, prečo sa ešte vždy nevrátila domov.
No čo, zašla si na pivo,
odsekol v duchu, a potom: Lenže prečo nepozvala aj mňa?
Kašli na čaj a bež si jedno-dve dať,
radil mu hlas - a i keď Winston vedel, že by to nemal robiť, odhodil neodoslaný balík a odplížil sa do najbližšej krčmy.
Nikdy na to nepríde, hútal. Teraz je určite niekde v Antarktíde a robí interview s tučniakmi.
Chudák sluha ani nevedel, ako blízko je k pravde, ale keď začal po niekoľkých dňoch čosi tušiť - zo správ: Nezvyklý a hromadný úbytok všetkých zvierat okrem tučniakov na južnom póle! Katastrofa! - vyslal tam pátraciu čatu profesora Willarda.
A o nejaký čas mala Lara opäť o zábavu postarané... ale to je už iný príbeh.

Nech ti veria

28. července 2008 v 14:12 | Sonia
Opäť som sa pustila do TR6 (nech žije!), a i keď som len v Paríži, zase mi napadol vlastný záver hry. Enjoy it.
Nech ti veria
Odvtedy, ako skočila ku Spáčovi, zničila ho a s ním i Karla, ubehlo iba niekoľko okamihov. Nanajvýš pár minút, ale jej sa to zdalo ako večnosť - akoby sa čas nielen zastavil, no i prestal existovať a zabudlo sa na nekonečné odpočítavanie.
Nekonečné odpočítavanie čoho? pomyslela si. Iste nie iba sekúnd a minút. A pokiaľ je to skutočne tak, nemôže to byť nekonečné, pretože raz sa musíme dopočítať na záver a nastane...
Máš hlúpe myšlienky,
pokarhala sa a ďalej už nechcela rozmýšľať o konci, pretože sa blížila do haly strahovskej pevnosti, kde takisto iba nedávno a zároveň pred veľmi dlhým časom - ako sa jej zdalo v zmätenej mysli - zanechala Kurtisa bojovať proti Boaz...
Koniec, našepkával jej rozum, ale bránila sa. Nezmysel, odsekla v duchu, potom to zopakovala nahlas.
"Nezmysel. Kurtis je dávno vonku alebo je možno ešte tak bláznivý, že ma čaká, a keď vojde,, posmešne sa na mňa usmeje..."

Vošla do kruhovej haly, kde sa hlboko pod podlahou trblietala voda a vysoko pri strope tancovali slnečné lúče; a i keď sa jej to zdalo nie nemožné, ale priam absurdné, krvavá škvrna uprostred miestnosti sa trblietala tiež a ihneď ju upútala. Lara privrela oči, aby na ňu chvíľu nemusela pozerať a mysľou jej prebleslo: Tá krv patrí Boaz.
To určite,
opäť jej nemilosrdne odvetil rozum. Prečo by v nej potom ostával chirugai?
Lebo ho tu zabudol, keď odchádzal,
odvrkla v mysli a zase na to nechcela myslieť.
Pričasto sa vyhýbaš nepríjemným myšlienkam, podpichol ju rozum. Pred Egyptom si taká tuším nebývala...
To Lara vedela, pred Egyptom bývalo všeličo - a častokrát oveľa lepšie... ale teraz nemá zmysel hádať sa s Pánom rozumom.
Pristúpila ku krvavej mláke, čupla si a vybrala zbraň z lepkavej tekutiny.
"Zabil si Boaz?" zašepkala nástojčivo.
Ale chirugai mlčal, a mlčal i vtedy, keď sa ešte nástojčivejšie spýtala: "Kde máš majiteľa?"
Pán rozum sa mi vysmeje, napadlo jej, ale ten bol takisto ticho. Aspoň chvíľu... pomyslela si unavene a zahľadela sa na škvrnu.
Viem, že z väčšej časti je tá krv Kurtisova, pripustila. Tak, a teraz mám na rukách krv dvoch priateľov. Pravdaže, Von Croya som nezabila ja a rovnako som nezavraždila lovca démonov, ale na oboch smrtiach mám istý podiel.

Niečo v nej chcelo namietať, ale Lara zo seba potrebovala dosať pravdu (o ktorej bola presvedčená) a musela si priznať, že zlyhala.
Vari nie? Wernera zabil Karel v jeho vlastnom byte, naviac, keď tam bola najskúsenejšia žena v narábaní so zbraňami! (Bola v tom veľká dávka sebairónie, ale Lara si nemohla nič odpustiť... lebo v odpustení spočíva zabudnutie a ľahostajnosť; napokon sa človek pristihne, že mu je i vražda šumafuk.)
Nebola som schopná zabrániť mu, aby ho zabil... pomyslela si,
(bola si v bezvedomí, vtedy ľudia ťažko čomukoľvek zabránia)
… a tiež som nebola schopná vycítiť, že nebezpečenstvo je blízko...
(nie si dokonalý stroj; a okrem toho, Karel je - bol - Nephilim)
… napokon som ani nebola schopná čeliť polícii a útekom som všetko ešte viac skazila...
(usvedčili by ťa, lebo by ťa
chceli usvedčiť, a tak si nemala na výber).

"Mlč," zavrčala a potriasla hlavou. Nevedela, či jej sebaobvinenia vyvracia opäť Pán rozum - ale tomu neverila - alebo sú to príznaky začínajúcej schizofrénie, ale rovnako ako predtým Pána rozum, ani teraz nemala chuť počúvať. Bola ochotná vziať na seba všetko zlo sveta, cítila sa ako najhorší zločinec.
Vraždím, to je holý fakt a o opaku ma nikto nemôže presviedčať, pretože zabíjam všetkých bez rozdielu, či je to Karel, strážnik v Louvri, ktorý by mohol ísť onedlho domov - alebo či je to priateľ. Mne je to fuk, lebo bezpečne sa cítim jedine vtedy, keď držím v ruke zbraň; dokonca si dovolím oháňať sa tvrdením o sebaobrane.
Sme pri jadre problému. Keby som nevraždila, "nebránila sa", táto krv by tu nebola.


Opäť sa v nej čosi pohlo a chcelo odôvodnene namietať, že celá výprava za maľbami začala kvôli Eckhardtovi a Karlovi a ona už len musela zachraňovať, čo sa dalo - i keď v hĺbke srdca vedela, že by to niečo iste malo pravdu - napokon, aj Kurtis musel bojovať proti Boaz sám - tentoraz si to nepripúšťala.
Postavila sa a posledný raz pozrela na mláku krvi.
Si sama, vždy si bola a vždy aj budeš, i keď máš Winstona, Zipa a možno ešte niekde Kurtisa, ktorí sa určite snažili porozumieť všetkému, alebo väčšine toho, čo si robila - ale nepochopia to. Máš srdce vlka-samotára, ktoré podvedome či úplne vedome pred každým uzatvára vchod k myšlienkam, čo vedú k činom. Nezbavíš sa toho, budeš sama a svoje skutky pochopíš len ty sama - možno. A možno nie.
Tak sa s tým nauč žiť. Nečakaj, že ti porozumejú a odpustia, ale ak sa to stane, buď vďačná.
A nie vždy sa musíš skutočne obviňovať, i keď si to myslíš. Musíš si veriť a tiež musíš dôverovať tým, ktorí niekedy verili tebe - a v teba.

Ako Kurtis.


Do Lariných myšlienok sa opäť miešal Pán rozum, ktorý nebol vždy taký uštipačný ako predtým. Pri jej myšlienke na Kurtisa sa chirugai odrazu zachvel, a čepele sa vysunuli, potom sa zbraň natočila priamo k východu.
Lara sa pousmiala a vykročila do dvier, aby tam niekde našla spriaznenú dušu - lovca démonov. Tma ju privítala - konečne nie nepriateľsky.

Napokon už len slnečné lúče veselo tancovali pod stropom okrúhlej haly a všade zavládlo ticho.

Pri chráme a pod troskami

21. července 2008 v 22:03 | Sonia
Povedala som si, že keď som uvažovala nad TR1, rovnako to môžem skúsiť aj nad inými, napr. štvorkou, ale tento "záver po závere" je písaný trochu odlišne.
Pri chráme a pod troskami
Striebristý mesačný svit neochotne predával vládu zlatým slnečným lúčom, ktoré ožiarili trojicu pyramíd i chrám boha Hora stojaci neďaleko nich. V jeho chodbe vedúcej von (preč od Setha) stála archeologička Lara Croft a ťažko oddychovala, úplne vyčerpaná po naháňačke naprieč Egyptom.
Výsledok? Nesmrteľný boh zla namiesto Hora, stratený priateľ a minimálne jeden vynikajúci seržant mŕtvy, a to je iba zlomok všetkého, čo som napáchala, pomyslela si trpko a vydala sa dopredu, keď jej na tvár dopadol tieň. Zdvihla oči.
Von Croy - áno, to je ten stratený priateľ - pokiaľ mi Jean-Yves ostal ešte vždy verný... Či nie? uvažovala zmätene, pretože Von Croy na ňu zavolal: "Rýchlo, dievča, skôr než sa zo okolo teba zrúti!"
Lara si pravdepodobne uvedomovala, že chrám sa rúca, ale oprela sa o stenu a vydýchla: "Si späť, Werner? Nie viac Seth?"
"Nie je čas! Tvoju ruku, Lara! Podaj mi ruku!"
Lara sa rozbehla k nemu, už nedbajúc na to, či sa potom opäť premení na príšeru ovládanú bohom zla alebo nie, ibaže podlaha sa prepadla a ona sa stihla iba zachytiť okraja dvier.
"Je dobré znovu ťa vidieť, Werner," povedala, nevnímajúc, čo na ňu Von Croy kričí. Potom už všade zavládla len tma.

Werner stál pred chrámom s klobúkom v ruke, a keď zdvihol zrak, chvíľu vyjavene a bezmocne pozeral na sklonenú hlavu boha Setha na stene. Chcel dobehnúť ku chrámu a volať jej meno, a ak by mu neodpovedala (iste nie, ty blázon, však sa pod ňou prepadla zem - ale takéto myšlienky by mu nepomohli, tak ich s úsilím zahnal), mohol by aj holými rukami začať hrabať; ale pochmúrna tvár boha, ktorý Laru (skoro!) zabil, ho vystrašila ešte viac, než momentálne bol.
Je to temný boh a už ho nechcem nikdy vidieť, pomyslel si značne nenávistne, opäť vzdychol a pomalým krokom sa vydal k pyramíde faraóna Rachefa, aby v jej tieni pouvažoval, čo ďalej. Uvažovanie Lare nepomôže, ale mal dojem, že pokiaľ sa trochu nespamätá, mohol byť narobiť veci, ktoré by neskôr ľutoval.
Teraz si pripadal nesmierne starý a unavený; telo ho nechcelo poslúchať, najradšej by zaspal v piesku; myseľ mal príliš prázdnu - a zároveň príliš plnú. Sadol si na stavebnú kameň monumentu, a i keď mal pocit, že mohutná stavba ho v najbližšej chvíli rozdrví - svojou veľkosťou a tajomnou silou, ktoré z nej vyžarovala a ktorej tajomstvo poznali len faraóni - ostal na mieste. Odtiaľ aspoň nevidel Horov chrám, v troskách ktorého teraz leží Lara...
Najlepšie žiačka, akú som kedy mal, a jediná, ktorí mi dokázala, aký úbohý v skutočnosti som, uvažoval a spomínal na ich stretnutie a výuku v Kambodži.
Už keď sa zoznámili, videl, že to mladé dievča s dvomi neposlušnými vrkočmi priam spaľuje oheň, ktorý ju nútil vykonávať (v budúcnosti) veľké veci. Videl jej ho v očiach, no teraz, keď bola dospelá, sa z Larinej tváre nedali vyčítať myšlienky a často ani pocity. Ovládala sa, nenechala sa hneď spútať emóciami - a to sa mu na nej páčilo. Nikdy si o nej nepomyslel, že je bezcitná a nereaguje ľudsky, taká Lara nebola - ibaže v jej práci nie je na prehnané grimasy či frázy čas.
Vždy chcela ísť vlastnou cestou a zakaždým si ju vedela nájsť, s úsmevom si spomenul na preteky v chráme Angkor Wat, ktoré vtedy vyhrala ona, a potom ho správne varovala pred hnevom bohov, ktorý bude prebudený krádežou Irisu.
Áno, keď mu nepomohla, tak na ňu zanevrel, bol hrozne naštvaný a ľutoval sa - ale teraz videl, že mu naozaj ostáva už len sebaľútosť. Ľutoval sa, aký bol nerozumný a vohnal najskôr seba, teraz i Laru do záhuby.
Mohol si povedať, že bol ovládaný Setom a nevedel, čo robí, ale to by bola len výhovorka. On vedel, alebo to aspoň tušil, čo sa stane, keď niekto odstráni amulet zo Setovho sarkofágu. A dokonca, keď bol ovládaný bohom, hlboko v mysli ostalo jeho ľudské ja, a to vôbec neľutovalo, keď videlo, čo musí Lara prekonávať - alebo možno sa bálo ľutovať, bálo sa Seta... ale to je tak či onak úplne jedno.
Veru tak, Werner, pretože nie si o nič lepší než boh zla, búrok a púšte. Možno svoje činy trochu napravíš, keď pôjdeš zháňať pomoc pre Laru, ale nečuduj sa, keď ti nikdy neodpustí, čo si jej urobil. Presne tak, ako si to nechcel odpustiť jej, a buď si pritom istý, že ona nebude plná nenávisti a nespraví kopú chýb ako ty.
Werner Von Croy si položil hlavu do dlaní. Ostal tam tak dlho, no potom sa postavil a neistým krokom zamieril do Káhiry, sľúbiac si, že Laru nájde.
***
Pohla sa.
Bol to mimovoľný pohyb, akoby ho ani nechcela spraviť, ale bol to aj pohyb, ktorý ju priviedol späť k životu - a bezpochyby práve preto ho urobila.
Pretože Lara Croft miluje život, aj keď s ním dobrovoľne hazarduje...
Neochotne otvorila oči, pretože sa obávala, čo uvidí. Nemyslela na peklo ani nič podobné, lebo na také veci absolútne neverila, ale napríklad by mohla zazrieť Setha, ako k nej pristupuje s krvilačným úškľabkom na tvári. Alebo by zbadala (či skôr nezbadala) svoje nohy pod obrovským balvanom - i keď bolesť necítila: vlastne necítila vôbec nič, akoby sa ocitla vo vákuu.
Uvidela tmavú jaskyňu a naokolo boli samé skaly, ale ona ležala v mäkkom a studenom piesku. Bolo tu naozaj chladno, pretože bola bohviekoľko metrov pod úrovňou pôvodnej podlahy; vedela to aj vďaka tomu, že cez žiadnu medzierku k nej neprenikal upokojujúci slnečný lúč.
Preto sa jej ani nechcelo vstať a márne hľadať nejakú cestu; iba by zažila sklamanie a jej stav si to teraz naozaj nevyžadoval. Namiesto toho si i ona nazrela do vnútra, do myšlienok a spomienok.
Som tu, pochovaná zaživa pod troskami Horovho chrámu. Teraz nik nevie, že existujem, som živá - a asi sa o to ani nik nestará. Ľudská sláva je pominuteľná, a ak som niekedy bola slávna, teraz som menej než ten piesok podo mnou, tu v základoch tejto stavby.
Musím sa priznať, že toto vedomie mnou otriaslo - verte tomu či nie, bola som na seba príliš pyšná. Myslela som si, že mne sa nikdy nemôže nič stať a každý artefakt získam či už ako prvá, alebo ho majiteľovi poľahky vyfúknem. A to sa mi pri dýke z Xianu, kameni Infada či Horovom amulete skutočne darilo... a preto mi aj tak nesmiete odpustiť, lebo si zaslúžim opovrhnutie. Veď teraz som si dokonca trúfla bojovať proti niečomu oveľa silnejšiemu než som ja - zvrhlo ma to z trónu a ukázalo mi pravdu: kto som, aby som si myslela, že vždy vyhrám? Nie som iný človek než ostatní, iba mám snáď viac šťastia.

Lara sa opatrne dotkla odrazu šialene boľavého boku a natrhnutej pery, inak sa jej zdalo, že je bez zranení. V hlave si premietala všetky svoje "úlovky" a víťazstvá a teraz jej pripadali ako zbytočnosti, plytvanie časom. Síce už ani nevedela, na čo iné by svoj čas využila, ale mala pocit, že všetko, čo robila, nebolo vlastne akoby vôbec nič.
Prestaň, ozvalo sa jej v mysli. Vieš dobre, že každá tvoja výprava pomohla svetu, a to je to najdôležitejšie, rovnako ako to, že sama nechceš zneužiť moc. Bola si pyšná na to, čo dokážeš, ale teraz sa tvoje srdce zatvrdilo a zároveň odhalilo. Ber toto celé ako skúšku - tvoju, Von Croyovu i ostatných. Myslím, že si môžeš povedať, že ty si ju zvládla. Odteraz, to vieš i sama, už nebudeš taká namyslená - aj keď toto si skrývala. Síce si tým seba samotnú trápila, ale teraz si to dokázala priznať!
Za to budeš platiť väčšou nervozitou, zlými snami, pri každom podozrivom zvuku sa bleskurýchlo zvrtneš a dlho budeš mieriť zbraňou na imaginárneho nepriateľa, ale nevzdávaj sa... nikdy sa nevzdávaj...

Lara sa čudovala, kde sa jej v hlave berú také myšlienky po predošlých pochmúrnych. Vtedy si všimla, že z batoha, ktorý leží vedľa nej, vypadol Horov amulet a prstami ho nevedomky pevne zvierala.
Z tohto predmetu do nej prúdila nová sila a dodávala jej vieru, že jej život nebol taký čierny, zlý a márny. Mala dojem, že ju povzbudzuje samotný Hor - tak, ako ju povzbudzoval po celý čas, keď bojovala proti Setovi - bez toho, aby si to plne uvedomila. Cítila, že pokiaľ ju chápe boh svetla a radí jej, musí sa jeho radou riadiť, a potom i ona pôjde cestou svetla.
Opatrne sa posadila a z batoha - ktorý tam neskôr zabudne a opäť jej ho vráti až Von Croy - vybrala lekárničku. Kým mala výbavu, nejaké potraviny a najmä amulet (odteraz na dosah ruky), mohla veriť, že odstráni skaly pred sebou, aby sa dostala von.

Verila tomu. Pretože ona bude bojovať do posledného dychu - a vždy na strane dobra.

Ešte nie je koniec

19. července 2008 v 21:50 | Sonia
Pri pozeraní animačiek na YouTube som našla FMV z TR1, čo ma potešilo, keďže v hre sa mi neprehrávajú. Po ich zhliadnutí vznikol nápad - odhadnúť, čo mohlo byť na záver. Možno sa zdá, že zobrazujem Laru skôr z Anniversary, ktorá sa najskôr pýtala, potom strieľala, ale len som sa snažila pridať "ľudský" nádych. Snáď sa trochu vydarilo.
Ešte nie je koniec
Popoludňajšie slnko zalievalo mäkkým svitom neveľký ostrov, na ktorom sa týčila zlatá pyramída dopoly zakrytá skalami. Všetko by vyzeralo idylicky, keby sa zem zrazu nezačala otriasať a z pyramídy začali odlietavať veľké kusy kameňov. Na ich úlomky musela dávať veľký pozor mladá žena, ktorá vybehla zo siene, v ktorej zanechávala nehybné, mŕtve telo známej obchodníčky.
Lara Croft skočila do priezračnej vody a rýchlymi tempami doplávala k lodi, ktorá patrila Natle. Naštartovala a vzďaľovala sa od pyramídy, ktorá v jedinom oslepujúcom výbuchu navždy zmizla i s ostrovom.
Lara sa vyčerpane oprela o kormidlo a vzdychla. Zachrániť svet je fuška, pousmiala sa, no úsmev jej z pier hneď zmizol, pretože sa jej v mysli začali premietať obrazy z dobrodružstva, ktoré práve prežila.
Scion, Tihocan a Qualopec, mutanty, T-Rex či Larson... Larson, ktorý ju zoznámil s tak vierohodne pôsobiacou Jacqueline Natlou... Muž, ktorého musela najskôr len omráčiť, keď jej povedal, čo chcela, keď sa mohla dostať ďalej, dravo postupovať vpred... A neskôr, až jej príliš prekážal v ceste, bola nútená zabiť ho.
Bola si nútená? spýtal sa jej vnútorný hlas. Prečo myslíš, že si ho musela zabiť, a nie iba omráčiť ako predtým? Tretí kus Scionu by bol tvoj rovnako, ako bol i prvý - tak prečo? Nenútil ťa k streľbe len tvoj inštinkt zabijaka a túžba po krvi? Tieto dve vlastnosti máš, zdá sa, mimoriadne vyvinuté.
Lara zavrela oči a mimovoľne pustila kormidlo, takže loď teraz ovládali morské prúdy. Sústredila myšlienky inam, ale vnútorný has do nej stále zapáral.
Áno, Larsona máš vybaveného, venovala si mu krátke requiem a... čo teraz? Založíš ho do zásuvky svojej mysle a tým sa zbavíš všetkej zodpovednosti? Nenapadlo ti, keď si ho úderom omráčila, keď si doňho strieľala, kým neklesol na zem a tam pomaly vykrvácal, že možno ešte žil? Možno ho tvoje guľky netrafili hneď milosrdne do srdca, a kým ty si obdivovala Scion a potom rýchlo odišla bez jediného pohľadu naňho... možno on ešte žil a bol pri vedomí. V hlave sa mu premietali obrazy tak, ako teraz tebe... možno všetko ľutoval a bol by ti to rád povedal... keby si mu dala šancu. Keby si sa nad ním sklonila a povedala mu - i keď lož! - že ho chápeš. Že mu to odpúšťaš, nech spočíva v pokoji. A nenapadlo ti, že ho môže niekto čakať? Kamaráti, priateľka, ktorá sa už teší na chvíľu, až sa znovu zvítajú... a bude sa tešiť márne, lebo Lara Croft ho musela zastreliť?
Lara klesla na zem, čiastočne sa opierajúc o palubnú dosku. V duchu sa snažila presvedčiť samu seba, že Larson žil osamelým životom, nemal známosť, ale bola si istá, že sa neoklame. Napokon, čo o ňom vedela? Však ani nevie, koľko mal rokov. Prečo by nemohol žiť ako ostatní, i keď pracoval pre Natlu? Rovnako ako...
Pierre. Archeológ, dobrodruh, rovnako ako ona. A rovnako ako ona a Larson aj on bol zamestnaný Natlou, i keď Lara už vtedy vedela, že obchodníčka nemá čisté úmysly. A predsa... Nebol i Pierre Natlou oklamaný? Ako inak by mohol súhlasiť s jej plánmi, ktoré sa normálnemu človeku, a najmä nie polobohovi, museli zdať šialené? A predsa ho ona ľahostajne zabila, akoby bol on sám hlavný zloduch.
Chladnokrvne, ľahostajne, bez štipky ľútosti, šepkal jej hlas zlomyseľne do ucha. Pálila si po ňom od vstupu do chrámu až po odchod z hrobky Tihocana a nedbala si na to, či sa musí horko-ťažko vylizovať z rán.
No a? On na to vari dával pozor? Lara chcela hlas umlčať, ale nepodarilo sa jej to.
Ani Pierra si nemusela zastreliť! Veď všetko sa odohrávalo bez slov, nič ste si nevysvetľovali... a napokon, nemyslíš, že Pierre pozeral na teba ako na ctižiadostivého dobrodruha, ktorý chcel zneužiť Scion pre seba?
"Nie!" zvolala Lara a pritisla si dlane na uši, v snahe nepočuť protivný hlások. "Ja nie som ako Natla!"
Nie si? Povedz, Lara. Pravdu - keď si namierila pištoľ na Scion - plánovala si ho naozaj zničiť? Strelila si by, keby ťa Natla nezhodila?
"Čo myslíš," zavrčala.
Priznaj si, že aspoň na chvíľu ťa vzrušila predstava nadvlády nad ostatnými. Keby nie, nebola by si normálna...
"Možno nie som," odvetila pokorne.
Nie, Lara. Ty najmä nie si odvážna.
Čo tým chceš sakra povedať?
Scion bol zničený, to áno. Ale nie kvôli záchrane ľudstva - aspoň to nie je úplný dôvod - no i kvôli tebe.
Lara mlčala.
Ty si sa zľakla jeho moci. Videla si zlomok toho, čo dokáže. A neodvážila si sa vládnuť. A kým stihla Lara niečo namietnuť, hlas pokračoval: Bojovala si proti šelmám a mutantom, to je pravda. Ale zachovať si odvahu sám pred sebou, to nedokáže každý, Lara.
Zlostne potlačila slzy hnevu i ľútosti, no spomienky ju zaviedli k Natliným poskokom v baniach. Vzdychla a tentoraz si bola aj sama schopná priznať pravdu:
Ani ich som sa nič nepýtala, nedala som im príležitosť, pritom oni do toho snáď ani neboli zapletení. Preto si zaslúžim, keď mi budú vo dne či v noci šepkať do ucha: "Si vrah..." A zaslúžim si to od všetkých. Pretože možno som zachránila svet, možno získala artefakty, ale už sa nezbavím krvi na svojich rukách. A viem - áno, viem to! - že tej krvi bude ešte oveľa viac, že často zabijem i nevinných... a že vždy ma budú trápiť nočné mory.
Lara otvorila oči, vybrala z puzdra zbraň a na chvíľu sa jej zmocnilo pokušenie hodiť zbrane do vody a po návrate žiť možno nudným, ale bezpečným životom bez postáv, ktoré ju budú navštevovať a raz šepotať, raz kričať a obviňovať ju, že je vrah. Ale potom vedala, že takýto životný štýl k nej proste nepatrí a často len ona bude môcť odvrátiť katastrofu - pre to treba prinášať i obete...
Lara sa usmiala a cítila, že sa jej trochu uľavilo. Postavila sa, pištoľ vrátila do puzdra - pevne ju tam zatlačila. Opäť chytila kormidlo a zamierila smerom domov, ale i keď v duši a vo svedomí jej zavládol nateraz viac-menej pokoj, brokovnica jej na chrbte oťažela a pištole ju začali páliť na tele. Zaťala zuby.
Vedela, že napriek všetkému sú jej činy správne...

Záhada seriálov

7. ledna 2008 v 14:17 | Sonia
Toto síce nemá s TR nič spoločné, ale pobaviť sa na tejto poloúvahe, poloparódii môžete i tak:

Záhada seriálov

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je možné, že rovnaký rozhovor trvá v americkom seriáli (či filme) päť sekúnd, v českom desať a v slovenskom pol hodiny? Tu je výsledok prieskumu:

Americký seriál
Matka - Čo škola?
Dcéra - OK.
Český seriál
Matka - Ako sa ti darí v škole?
Dcéra - Fajn.
- Iba fajn?
- Uhm.
Slovenský seriál
Matka - Ahoj. Ako bolo v škole?
Dcéra - Dobre.
- Akú máš známku?
- Žiadnu.
- Naozaj?
- Naozaj.
- Dobre.
- Dobre. Ako bolo v práci?
- Dobre. Zvýšili mi plat.
- Naozaj? Na koľko?
- Na 2000 korún.
- Konečne si budeme môcť niečo dovoliť.
- Áno.
- Idem si robiť úlohy.
- Choď. Máš ich veľa?
- Nie.
- Dobre.
- Potom pôjdem von, mama.
- Hej.

Prieskum teda ukazuje, že v záujem zachovania duševného zdravia nepozerajte slovenské filmy a seriály. Uskutočnené Výskumným strediskom na zisťovanie názoru ľudí, čo žiadny názor nemajú.
 
 

Reklama