Poviedky

Hlad

3. ledna 2011 v 21:19 | Sonia
Spomínaš? Bývala si krásna - teda, relatívne. Ale rozhodne si vyzerala lepšie než dnes.

Vieš, v čom spočíva tá zmena?

Vieš, isteže vieš. Napokon, sama si si na vine. Hádam si približne sledovala, kedy si prestala rásť, nie? A rovnako ti muselo byť jasné, že vtedy sa človek musí zariadiť trochu ináč.

Napríklad nejesť v ohromných množstvách ako predtým, keď sa to stíhalo spáliť. Ale ty nie, ty si, práve naopak, prijímala stravy ešte viac.

Kašleš na názory ostatných a jedna z vecí, ktoré ťa život naučil, je tá, že ľuďom sa nedá veriť. Snáď len blízkym. Každý ti vraví, že slovo tučnota sa ťa ani náhodou netýka, preboha, veď si chudá! Sleduješ sa denno-denne v zrkadle, či tá okrúhla tvár ešte nestráca na objeme. Či je to brucho stále také vyduté... a tuku všade priveľa.

Hanbíš sa za to, ja viem. Musíš pôsobiť ako krava, ktorá príliš dbá o svoj zovňajšok, ktorá sa nevie zmieriť s tým, aká je. A v tom je ten problém. Tebe nejde o upútanie chalanov, i keď je tu jeden, ktorého by si chcela. Vieš, že ho nikdy mať nemôžeš, a tak trpíš ešte viac...

Tebe ide o zmenu toho, čo reálne vidíš, o odstránenie ďalšieho utrpenia. Hĺbi do mysle ohyzdné jazvy, ktorých je tam už aj tak priveľa. Rovnako ako jaziev na ruke. Miznú, a ty vieš, že takto je to príliš jednoduché. Opäť sa dorezať? Ach nie, tým sa nič nevyrieši.

Aj ich miznutie je priľahké. Kiežby to tak bolo s váhou...

Poznáš príbehy anorektičiek a myslela si, že sa ťa to netýka, že máš dosť rozumu... Ale keď si vynechala prvé jedlo, spustil sa tento príšerný kolotoč. Nejedla si nič a bolo to vcelku fajn, kým neprišiel prvý kolaps.

Ani tak si si nedala povedať, že? Tak nastal druhý - a to ešte ani veľmi neschudla! -, ktorý ti vyniesol kopu problémov. Predovšetkým sa o tom, že neješ, dozvedeli nepraví ľudia. Tvoje jazvy videli primnohí. V tvojom trápení ti škodia i radia viacerí. A ty si povedať nedáš...

Ješ len to, čo musíš. Neustále menej a menej, pribúda len výhoroviek. A kilogramy snáď ubúdajú, vlastne ani nevieš... Kedykoľvek pozrieš do zrkadla, vidíš len nechutnú masu, ktorú musíš odstrániť. Tuk, ach, tuk! Jedlo je tvojím úhlavným nepriateľom a už vieš, že skĺzavaš do problémov čoraz hlbšie.

Nebude to len hlad.

Pálčivý a všadeprítomný. Prenasledovateľ tvojich myšlienok, ktoré sa k nemu upnú, aby ťa donútili zasýtiť sa. Temný vo dne, keď ti bude zahmlievať unavenú myseľ; jasný v noci, keď ťa jeho žiara bude budiť zo spánku. Stravujúci - áno, taký bude. Pohltí ťa celú, no možno v tebe ostane zvyšok tvojej novej vôle. Vôle nejesť, vyhýbať sa všetkému, čo by si mohla nedopatrením hodiť do úst. Prekliatej vôle.

Úsilie nejesť verzus hlad. Jing a jang. Ale jedno majú spoločné - bolesť. Odolávať je ťažké, musíš to prekonávať s vypätím všetkých síl. A hlad bolí tiež, bolí už nielen psychicky, ale i fyzicky, a napokon ťa zachváti ako oheň.

Nebudeš jesť. Vieš, že si dostatočne silná, aby si odolávala. Ale až cez tvoju pergamenovú kožu, tesne obopínajúcu kostru, začne presvitať slnko, pochopíš. Pochopíš, že si mala počúvať hlad. Uvedomíš si, že nastávajú posledné hodiny a dni toho, ako ešte môžeš to slnko sledovať. Potom nastane tma. Trvácnejšia a večnejšia než ten nešťastný hlad.

A tesne pred tým sa do teba vkradne ľútosť. Povieš si, že takto to dopadnúť nemalo. Ale už nebude cesty späť...

***

Spomínaš? Spomínaš si na sladkú chuť jedla, ktoré si mohla jesť bez výčitiek a obáv z priberania? A na pocity nasýtenia? Ach, dievča. A ty si nedáš povedať.

Ver mi. Vieš, kto som, však? Tvoj hlad, moja milá.

Podala si mi ruku a spočiatku ostýchavo sme sa pustili tancovať v rytme tvojej obľúbenej skladby. Postupne sme si stále bližší, hudba je hlasnejšia a rýchlejšia. Táto noc bude dlhá. Tak tancuj. Vybrala si si to sama. A sama na to doplatíš, ak si ešte nedáš povedať.

Pobozkaj ma a budeš stratená. Ostanem pri tebe - až do konca.

Ďakujem za bozk... Hudba ustáva a myslím, že budú podávať večeru. Nechceš?

***

Spomínaš? Život býval trpký, iste, ale vedel byť aj krásny. Kým ho načisto neprekryl hlad a nezvíťazil nad tebou. A teraz spi. Bude to dlhý spánok.

Veľké preteky (A big race)

25. ledna 2008 v 20:48 | Sonia
Na žiadosť uverejňujem aj slovenský preklad - ale čo je zlé na tom, vziať si slovník a poctivo si prekladať? :D


Pri jednom malom jazere sa raz žabia rada rozhodla usporiadať veľké žabie preteky. Mali sa konať na Medzinárodný deň žiab, čiže presne o týždeň. Najstaršie žaby rozhodli o pretekároch, ich "koňoch", podmienkach súťaže a o trase. V okolí jazera žaby rozvešali plagáty s oznamom o súťaži, napísané na lístkoch ďateliny. Všetky zvieratá - slimáky, mravce, osy či dážďovky sa veľmi tešili na preteky.
Konečne prišiel očakávaný deň. Zišlo sa veľmi veľa divákov, dokonca priletelo zopár zahraničných motýľov, ktoré predvádzali svoje krásne krídla. Vyzeralo to tam skoro ako na módnej prehliadke.
Onedlho zapískal rozhodca na malej, dutej slimačej ulite. Bola to stará ropucha, ktorá nadšene súhlasila s tým, že bude rozhodcom, keďže celé dni už iba chytala veľké lenivé muchy a nemala čo robiť.
Súťažiaci priviedli svoje "kone" pred štartovnú čiaru. Pretekárov bolo päť, boli to žaby a ich "kone" boli v skutočnosti tieto zvieratá: čmeliak, vážka, kobylka, jašterica a posledný súťažiaci "koňa" nemal, pretože ho deň predtým nanešťastie zožrala lastovička a náhradu tak rýchlo nenašli. Dostal teda výnimku.
"Pozor, prosím!" zakŕkala ropucha. "Pravidlá poznáte - "kone" s krídlami sa nemôžu vzniesť nad dráhu, nesmiete používať skratky a inak podvádzať! Pretekár číslo 5 - bez "koňa" - sa nemôže potajomky viezť na zvieratku iného súťažiaceho! Rozumeli ste? Takže... Tri! Dva! Jedna! ŠTART!"
Žaby vyrazili. Ako prvá bola kobylka, hneď za ňou bežala jašterica, potom čmeliak, štvrtá bola žaba a nakoniec letela vážka, ktorá asi nezvládala váhu svojho džokeja.
Na lúke sa všetkým pretekárom darilo. Problémy nemali ani v lese, iba medzi skalami museli žaby krotiť svoju vážku a čmeliaka, pretože stále chceli vyletieť hore a uľahčiť si cestu.
Onedlho sa dostali k piesku pri jazere. Jašterica problém nemala, iba kobylke sa zle skákalo, a tak začala trochu zaostávať. Zrazu sa stalo niečo, čo nikto neočakával. Z oblohy priletel vrabec a ďobol do vážky. Jazdec číslo 2 prestal existovať, to však nezabránilo ostatným, aby pokračovali v pretekoch
Dobehli k vode. Jašterica aj žaba do nej skočili a čmeliak letel nad hladinou, iba kobylka sa zarazila a nechcela ísť ďalej. Jazdec číslo 3 bol po chvíli diskvalifikovaný. Ostatní plávali a plávali... Zrazu sa ale opäť vynoril predátor - ryba - a zožral úbohú žabu.
Teraz súťažili už iba jašterica a čmeliak. Diváci zatajili dych, pretože cieľ sa blížil. Jazero nebolo veľké a oni plávali cez najužšie miesto.
Jašterica po dlhých pretekoch vyhladla, a síce to mala zakázané, keď uvidela velikánsku muchu, nezaváhala a odplávala za ňou. Žaba sa ju snažila zastaviť, lenže sa jej to nepodarilo a bola diskvalifikovaná aj ona. Vyzeralo to, že žaba na čmeliakovi určite vyhrá, no čmeliak sa už unavil a začal klesať do vody. Žaba rýchlo zoskočila a kývla mu, aby sa na ňu posadil. Tak doplávali do cieľa.
Diváci začali jasať, ale ropucha, ktorá tam už čakala, nevyzerala spokojne. Kričala:
"Diskvalifikujem ťa! Jazdec mal prísť na "koni", a nie "kôň" na jazdcovi!"
Závody teda nevyhral nikto a naštvaní diváci sa rozišli. Odvtedy sa pri jazere závody už nikdy nekonali.

Vajíčko prianí

30. prosince 2007 v 21:40 | Sonia
"Kate, poď sem! Mám pre teba ešte jedno vajíčko!" zvolala mama dvanásťročnej Kate a s očakávaním pozrela na dvere. O pár sekúnd sa do kuchyne vrútilo dievča v šortkách a tričku - už bolo veľmi teplo - a chytilo malé vajce, ktoré mu mama hodila. Vajíčko prianí nikdy nebola vyfúknutá škrupina, bolo iba pomaľované. Kate verila, že jej splní jedno želanie. Zatiaľ sa jej splnilo iba to, aby si jej protivný starší brat zlomil na futbalovom zápase nohu. Bolo to minulý rok a jej viera v splnenie želaní trochu ochabla, pretože nakoniec mal zlomený nos. Ale aj to jej stačilo.
Kate vbehla do svojej izby a pozrela na vajce.
"Želám si, aby som sa ocitla v rozprávkovej krajine." Kate verila aj tomu, že vajíčko s ňou dokáže komunikovať, a tak sa nečudovala, keď začula hlas, ktorý povedal:
"OK. Hneď si tam."
Zrazu uvidela pred sebou tabuľu: "Štartujeme. Pripútajte sa, prosím." Zavrela oči a dopadla na niečo mäkké. Bola to kopa ďateliny.
"Aspoň to bolo príjemné pristátie," povedala si a vyskočila.
"Bože, dievča, čo to robíš" Pošliapala si mi ďatelinu," ozval sa za ňou mužský hlas. Kate sa otočila a uvidela muža, ktorý vyzeral ako čarodejník. Nahnevane na ňu zazeral.
"Kto ste?" vyhŕkla.
"To je jedno. Záleží iba na tom, že som vlastnil obchod s čarodejnými pomôckami, vieš? A jedného dňa som skrachoval a začal pestovať ďatelinu, ktorá..." Prerušil ho výkrik. Ozval sa z neďalekých kríkov, tak sa tam obaja rozbehli.
"Už viem, kto to je," fučal čarodejník. "Sedem trpaslíkov chce upáliť Snehulienku."
"Čo?" nechápala Kate.
"Pozri," ukázal na sedem malých postavičiek. "To robia každú chvíľu, ale potom, keď už je to v najlepšom, príde tam režisér a začne ich buď chváliť, alebo im nadáva, podľa výkonu."
"Upáliť ju! Je to bosorka! Videl som, ako lieta na metle s tryskovými motormi!" reval ten najmenší a divoko gestikuloval.
"Poďme preč," povedal čarodejník a obrátil sa. Kate cúvla, no do niekoho vrazila. Bola to mladá, krásna ýena v dlhých bielych šatách. V ušiach mala slúchadlá a Kate si uvedomila, že sa z nich ozýva death metal. Žena čosi zamrmlala - asi nič slušné - a odišla. Kate dohonila čarodejníka.
"Kto bola tá žena?"
"Víla," odvetil nezaujato.
Víla, ktorá počúva death metal? Tu niečo nesedelo. Kate zašepkala: "Kde to som?"
"Sorry, Kate, v prenose nastala technická porucha a tá krajina je trochu zvláštna. Neboj sa, už sa pracuje na tvojom návrate," ozval sa hlas vajíčka.
"Skvelé," pomyslela si a ani si nevšimla, že sa odpojila od muža a ďalej ide sama. Odrazu začula nejaký zvuk. Čím bol jasnejší, tým menej sa jej páčil.
Vyšla na lúku. Boli tam rôzne rozprávkové postavy, od drakov až po trpaslíkov. Kate nemohla uveriť vlastným očiam. Očividne tam práve prebiehala technopárty!
Kate už nestála medzi stromami - prišla tam cez les - a tak si ju všimol akýsi rytier. Vyrazil k nej a nezdalo sa, že by ju chcel milo privítať. Kate sa rozbehla preč.
"Rýchlo, rýchlo!" poháňala sa, no vedela, že rytier ju dobieha. Obzrela sa a videla, že vytiahol meč. Nie, meč to nebol - rytier držal v ruke špajdľu!
"Sfúknem tvoj život ako prskavku!" zahrmel, no odrazu otvoril ústa a spadol z koňa do akejsi diery.
"Kto staval v lese kanály?" zvolal odtiaľ nešťastne, no počuť ho mohol iba jeho kôň. Kate totiž zmizla - vracala sa naspäť domov. Znovu uvidela tabuľu: "Zaplaťte clo." Potom dopadla na svoju posteľ, hneď vedľa Vajíčka prianí.
Vzala ho do ruky a s pomstychtivým výrazom išla do kuchyne. Začula hlas:
"Kate? Čo to robíš? Nie, nie, počkaj, to bol omyl, ja za to nemôžem! Daj tú panvicu preč!..."

A big race

30. prosince 2007 v 21:40 | Sonia
Staré dielo na anglickú súťaž, ktorú som vo svojej kategórii vyhrala z veľmi prozaického dôvodu... :D

A big race


Once upon a time, a frog council decided to organize a big frog´s race near a small lake. They wanted to race to be during the International Frogs Day, so in a week-time, to be exact. The oldest frogs decided about competitors, their "horses", the rules and about a track. The frogs hung some posters around the lake with a notice about the competition. They used the leaves of clover. All the animals - snails, ants, bees or earth worms - were looking forward to it a lot.
At last the expected day came. A lot of onlookers came, even several foreign butterflies were showing off their beautiful wings. It looked almost like a fashion show.
Soon, a referee whistled on a small concave snail shell. It was an old toad who enthusiastically agreed to be a referee, as she could only catch big, lazy flies and she didn´t have anything to do.
The competitors conveyed their "horses" in front of the starting line. There were five frog-competitors and their "horses" were, in fact, these animals: a bumblebee, a dragonfly, a grasshoper, a lizard and the last competitor didn´t have any "horse", because some swallow had, unfortunatelly, eaten it. The frog council couldn´t find any compensation so fast, so this frog got an exception.
"Pay attention, please!" the toad quacked. "You know the rules - "horses" with wings can´t fly above the obstacles, you can neither use any shortcuts nor cheat in a different way! The competitor number five - without the "horse" - can´t ride the animal of another competitor! Do you understand? So... Three! Two! One! GO!"
Frogs started to run. The grasshoper was first, the lizard ran behind it, next was the bumblebee, the frog was fourth and the dragonfly flew last, because it didn´t make the weight of its jockey.
All the competitors were doing well on the meadow. They didn´t have problems in the forest, only between some rocks the frogs had to calm down their dragonfly and bumblebee, because they wanted to fly up.
Soon, they reached the sand by the lake. The lizard didn´t have a problem, only the grasshoper couldn´t jump very well, so it started to slow down a little. Suddenly, something happened that nobody expected. A sparrow flew from the sky and pecked the dragonfly. The rider number two finished its existence, but it didn´t stop the rest to continue the race.
They ran to the water. The lizard and the frog jumped into it and the bumblebee flew above the surface, only the grasshoper stopped and didn´t want to continue. The rider number three was disqualified after a while. The rest swam and swam... Suddenly, a predator emerged again - a fish - and it ate the poor frog.
Now, only the lizard and the bumblebee competed the race. The audience held their breaths, because the finish approached. The lake wasn´t big and they swam through the most narrow place.
The lizard got hungry, so when it saw a big fly, it didn´t linger and swam to the fly. The jockey tried to stop it, but it couldn´t, so was disqualified. It seemed, that the frog on the bumblebee will certainly win, but the bumblebee got tired and it started to drop to the water. The frog quickly jump down and waved the bumblebee that it can sit on it. So they swam to finish. The audience started to cheer, but the toad who has been waiting there didn´t look happy. It shouted:
"You are disqualified! The rider must ride the "horse", not the "horse" the rider!"
So, nobody win the race and the angry audience left. Since then, the race has never happened again by the lake.

Pred koncom

14. prosince 2007 v 20:47 | Sonia
Niečo na spôsob hororu :D Vydarený či nie, posúďte sami.


Zem, rok 2030, noc

Mladá žena otvorila okno a zhlboka vdýchla čistý vzduch. Poobzerala sa po širokej doline s potokmi, lesmi a jaskyňami. Keď za sebou začula hlas, obrátila sa a s úsmevom objala asi štvorročné dievčatko. Potom vyšli von a obdivovali prírodu. Zrazu k nim podišiel bradatý muž a kruto sa usmial. Žena zhrozene ušla do domu...
Sylvia sa zobudila a zalapala po dychu. Nevedela, či je to kvôli tomu, že vzduch bol riedky, alebo to spôsobila hrôza zo sna.
- Zase Charles. V poslednom čase sa mi o ňom sníva neustále, - premýšľala a prevrátila sa na lôžku na brucho. Charles bol jej exmanžel, ktorý sa jej po rozvode vyhrážal smrťou a raz to chcel splniť v jej vlastnom dome. Našťastie stihla aj s dcérou ujsť a zavolať políciu.
Posadila sa a poobzerala sa. Zahnala myšlienku na dcéru, ktorá prudké zhoršenie životných podmienok neprežila, a sústredila sa na súčasnosť. Okolo nej spalo ďalších päť ľudí: vysoká blondína Ann, Linda, ktorá mala odvážnu a dobrodružnú povahu, pätnásťročný Erik a dvaja muži. Všetci boli pravdepodobne poslednými ľuďmi na Zemi, na Zemi, ktorá bola zničená a spustošená. Ešte nedávno bola celkom obývateľná, no potom sa životné podmienky náhle zhoršili a zemeguľa pustla. Už niekoľko dní nestretli žiadneho človeka. Že by boli skutočne jedinými ľuďmi na Zemi?
Erik sa strhol a otvoril oči. Na neho toto prostredie vplývalo veľmi nepriaznivo. Poriadne rastlinstvo už skoro neexistovalo, zvieratá pravdepodobne tiež, no a celkovo životné prostredie bolo hrozné. Vedeli, že ak sa nestane zázrak, dlho už žiť nebudú...

Ráno

Všetci sa už zobudili a chystali si raňajky - skoro posledné trvanlivé potraviny, čo mali. Mlčky sa vydali na cestu. Linda, Simon a Ann niesli poloprázdne batohy a každý bol ozbrojený - našli totiž vojenský sklad, kde však boli, bohužiaľ, len zbrane. Erik blúdil pohľadom po krajine. Všade holá pôda, sem-tam kríček alebo úbohý strom. Po oblohe, ktorá mala zvláštny zelený odtieň, sa preháňali mraky. Keď napršalo, voda sa len zriedka dala piť.
Onedlho prišli ku skupinke stromov, kde sa chceli ukryť pred silným a vytrvalým vetrom. Ten fúkal naozaj takmer neprestajne a bol nepríjemný a studený.
Už boli skoro pri stromoch, keď Pierre, šesťdesiatročný bývalý detektív, zbadal nejaký zvláštny pohyb. Akoby niečo, čo dosiaľ čupelo na zemi, teraz rýchlo vkĺzlo medzi stromy. Zastavil ostatných a vybral zbraň - starú M16-ku.
"Poďte," povedal a prvý vbehol do prítmia. Keď si naň jeho oči zvykli, na opačnej strane uvidel nejakého tvora, ktorý ho bojazlivo a zároveň zúrivo pozoroval. Na prvý pohľad vyzeral ako človek, ale keď ho Pierre donútil vyjsť na svetlo, ukázalo sa, že je to akýsi poločlovek, polomutant: mal dlhé končatiny a veľké telo, ale nepomerne malú hlavičku. Oči mu svietili nadpozemsky žltým svitom a jeho dlhé, neupravené vlasy mali červenú farbu. Najčudnejší bol ale kostený roh, ktorý mu trčal z temena hlavy. Ľuďom sa nepodarilo zistiť, načo slúži. Tvor nevedel hovoriť, iba na nich ceril zuby.
"Čo s ním spravíme?", spýtala sa Linda, pohrávajúc sa so zbraňou Desert Eagle.
"Mali by sme ho vziať so sebou! Predstavte si, že takýchto mutantov je tu viac a sú nebezpeční. Keby nám chceli ublížiť, mohli by sme si pomôcť aj tým, že im vydáme túto potvoru," vyhŕkol Erik.
"Fajn," schválila nápad Linda a vybrala z batoha dlhé lano, ktoré našla v sklade. Ním zviazala tvorovi ruky a na krk mu hodila slučku. Prekvapilo ju, že tvor sa pri tom nebránil. Prinútili ho, aby išiel kúsok pred nimi a pokračovali v ceste - už ani nepomysleli na odpočinok.
Zvyšok dňa bol už pokojný, nikde nezbadali ďalšieho poločloveka. Ani nasledujúce dni nepriniesli nejaké prekvapenia - okrem toho, že na tretí deň sa im minuli zásoby jedla, a tak blúdili po pustatine hladní. Len občas našli na nejakom kríku zopár čučoriedok alebo ríbezlí.

7. deň bez jedla

Cesta ubiehala v pochmúrnej nálade. Kráčali mlčky, iba Simon, útly človiečik s dosť hlúpym výrazom, občas zaskuvíňal ako pes. Ich zajatec, ktorého pomenovali Monster, upieral lačný pohľad práve na Simona. Nikto nevedel, či sa naňho v najbližšej chvíli nevrhne, a tak mali radšej zbrane v pohotovosti.
Podvečer dorazili k vysokému svahu, na ktorý sa ale nikomu nechcelo vyliezť. Rozhodli sa, že sa utáboria a na druhý deň zistia, čo je na druhej strane.

8. deň bez jedla

Pierra zobudil akýsi zvuk. Pomaly sa posadil a poobzeral sa. Zdalo sa mu, že v jeho blízkosti niečo sŕka.
Chrum, mľask, chrum, sŕŕŕk... Tieto zvuky donútili Pierra, aby sa otočil. Keď to spravil, stuhla mu krv v žilách.
Asi meter a pol od neho sedel Monster a v ústach držal niečo, čo sa podozrivo podobalo na ľudskú ruku. Bývalý detektív slabo vykríkol, bez rozmýšľania zdvihol M16-ku a tvora jednou ranou zastrelil. Ten naňho nenávistne pozrel a keď padal, hodil sa nabok. Pierre za ním zbadal pozostatky Simona.
"Mal si strážiť! Mal si robiť to, čo každý z nás robil odvtedy, čo sme ho chytili! Strážiť ostatných, aby ich nezožral! A strážiť jeho, aby neušiel! No ty si pokojne zaspíš..." Linda išla vyskočiš z kože, ale už sa nedalo nič robiť - Pierre na stráži zaspal a Monster medzitým prehrýzol povraz na svojich končatinách a nakŕmil sa.
Pierre premýšľal, prečo Simon nevykríkol, ale jediný pohľad na jeho hrdlo mu to prezradil.
Po pohrebe, ktorý vyzeral tak, že úbohého muža položili na zem, prikryli ho jeho dekou, ktorú zaťažili kameňmi, sa znovu vydali na cestu. Nevedeli síce, kam idú, ale nechcelo sa im iba tak sedieť na zemi a pozorovať špinavozelenú oblohu.
Keď pätica ľudí vystúpila na vrchol svahu, zbadali pod sebou lenivo tečúcu riečku a niekoľko stromov a kríkov. Väčšinou boli holé, ale na niektorých sa udržiavali posledné zvyžky vysušeného ovocia.
"Hamburgery! A syrové bagety! Coca-cola!" vykríkol Erik. Všetci na neho s úžasom pozreli a ich prekvapenie sa ešte zvýšilo, keď chlapec bez varovania skočil dolu ukážkovú šípku.
"Erik!" zrevala Ann a skoro sa vrhla za pomäteným chalanom. Zastavilo ju len jasno počuteľné puknutie.
"Bol... bol šialený," vyjachtala Ann. "Od hladu... ale veď nejedol iba osem dní!"
"Nezabúdaj ani na vplyv tohto prostredia a na vedomie, že môžeme byť poslednými ľuďmi - normálnymi ľuďmi - na Zemi!" podotkla chladne Linda a začala sa spúšťať dolu strmým svahom, aby našla Erika.


9. deň bez jedla

Pojedli všetko, čo rástlo na kríkoch, no veľmi ich to nezasýtilo. Teraz sa pomaly blížili k svojmu koncu - no nebude to smrť od hladu, ale niečo oveľa horšie...
Ľudia išli po pustatine, ktorá bola úplne tichá. Nikde žiadne vtáky, žiadne vozidlá. Jednoducho, nič... okrem skupiny asi siedmich polomutantov, ktorí sa zrazu ocitli asi pol kilometra pred nimi. Keď ich zbadali, rozbehli sa priamo k štvorčlennej skupinke.
"Nabite zbrane!" vykríkla Linda a pripravila si svoj Desert Eagle. Rozostavali sa do polkruhu a čakali na útok. Zrazu Sylvia uvidela niečo, vlastne skôr niekoho, o kom si myslela, že je dávno mŕtvy... Aj napriek sfarbeniu vlasov a očí a rohu na temene hlavy nebolo pochýb, že vodca mutantov je - božemôj! - Charles! Sylvia ako vo sne zdvihla brokovnicu a strelila svojho exmanžela do čela. A keď padal, vedela, že ju spoznal.
Týmto činom posmelila Sylvia aj ostatných, a onedlho ležali traja mutanti na zemi.
"Bežte!" zreval Pierre a otočil sa. Začali unikať pred zvyšnými mutantmi, aj keď ich mohli bez väčších problémov postrieľať.
Pierre bešal ako srnka, ale cítil, že zaostáva. Predsa len - mal šesťdesiat rokov a bol vyhladnutý. Vedel, že skôr či neskôr ho dohonia... Veď už aj za sebou počul sipľavý dych, no nielen to - niečo ho schmatlo za ruku a ostré zuby sa mu zahryzli do dlane. Obrátil sa a vystrelil. Bola to posledná guľka, ktorú mal v zbrani.
"Pierre?" vykríkla Sylvia a zastala. Zrazu ju zaplavil hnev a rýchlo postrieľala dvoch polomutantov. Posledný medzitým zmizol, ale ju to netrápilo. Sklonila sa k starcovi. Na jeho ľavej ruke zbadala hnisavú ranu.
"Čo sa..." nedokončila, lebo jeho ruka sa odrazu vymrštila nahor a poškriabala ju na líci. Nevykríkla, iba vybrala vreckovku, utrela si krv a ošetrila Pierrovi ranu.

10. deň bez jedla

Malá skupinka sedela pod stromami a hrýzla vetvičky - čo sa naozaj nedalo nazvať poriadnym jedlom. Sylvia sa vystrela a chcela sa poškrabať vzadu na temene hlavy, kde už od rána pociťovala čudné svrbenie. Potajomky pozorovala Pierra a zistila, že on robí to isté. Znepokojilo ju to, ale keď sa dotkla svojej hlavy, skoro zrevala od hrôzy. Nahmatala ešte maličký, ale už celkom výrazný roh. Pozrela na Pierra.
- Nemá príliš malú hlavu? - všimla si a odvrátila zrak na Lindu a Ann. A zrazu vedela, že jej hlad - a i hlad Pierra - sa im podarí aspoň na chvíľu zahnať.

Angkor Wat

27. října 2007 v 20:22 | Sonia
Dosť stará poviedka, ktorá je inšpirovaná prvým levelom z TR4.

Angkor Wat

"Tešíš sa, Kurtis?" spýtala sa Jane asi desaťročného chlapca, ktorý sedel vedľa nej vo vlaku. Pokojne pozeral z okna a o niečom usilovne premýšľal. Jane, jeho matka, vedela, že to nie je o najnovšej počítačovej hre či o tom, že konečne začali prázdniny, no rieši dosť zložitú matematickú rovnicu. Tmavovlasý a štíhly Kurtis bol totiž skoro génius.
Neodvetil. Jane si vzdychla. To bolo typické. Keď bol zamyslený, vôbec nepočúval. Pozrela z okna. Už boli v Kambodži a čoskoro mali prísť k chrámu.
-Vždy som chcela preskúmať tú budovu, - pomyslela si a usmiala sa. Zrazu sa ale zamračila. Čítala predsa, že v chráme Angkor Wat sú vybudované dômyselné pasce. Nemala by brať chlapca...
- On ale so svojím IQ odhalí pascu skôr, než sa niečo stane, - vydýchla si a znova pozorovala syna. Čoskoro tam budú.
Jane zúrivo išla k synovi. "To nie je možné!" kričala. "Práve teraz sa musí chrám začať viac rozpadať a opravné práce potrvajú mesiac! Toľko ale naša dovolenka netrvá. Tuším, že sa sem budeme musieť dostať inak, keď už je vstup zakázaný," dodala už tichšie. "Toľko som čakala, než sa sem dostanem! Veď vieš, nikdy nebol čas," povedala a pomaly kráčala k hotelu, kde boli ubytovaní. "Problém je ale v tom, že všetky ostatné vchody okrem hlavného sú zavalené."
"Myslím, mami, že viem, kde je zával slabší, takže by sme sa tam mohli prekopať," povedal Kurtis. Jane naňho pozrela a zasmiala sa.
Svitalo. Lúče sa šplhali po chráme a začali osvetľovať dve nenápadné osoby pri východnej stene. Väčšia vykopávala tunel cez kamene a druhá jej pomáhala s ich odhadzovaním. Boli to samozrejme Jane a jej syn.
"Sláva, Kurtis!" vykríkla mladá archeologička a rukami ešte viac zväčšila dieru.
"Sme akurát pri bočnom vchode," povedala a prešmykla sa dnu. Kurtis sa poobzeral a vošiel za ňou.
"Opravy sú len v niektorých častiach chrámu, však? Dokedy tu vlastne chceš byť ?" spýtal sa.
"Kým si to všetko poriadne neobzrieme!" usmiala sa a ukázala mu batoh s nejakým jedlom. "Hm, kde je tá voda, veď som ju sem hádzala," hrabala sa v keksoch a ovocí. "Počkaj ma tu, OK? Idem nejakú vziať z hotela. Päť minút, dobre?"
"Jasan," odvetil a so záujmom si prezeral reliéfy na kamenných stenách. Cez diery presvitalo žiarivé svetlo.
Jane odišla, a teraz hľadala v izbe nejakú fľašu vody. Potom potichu zbehla zo schodov, no keď prechádzala okolo recepcie, spoza pultu sa vynorila recepčná.
"...bré ráno! Kam idete takto skoro?" zívla a rozospato hľadela na Jane.
"No, viete... rada sa pozerám na východ slnka," zaklamala archeologička a usmiala sa na ňu. Vyšla z hotela a rýchlo kráčala k chrámu.
"Už som tu, Kurtis..." zasekla sa, pretože syna tam nevidela. "Kurtis?" zavolala, no neprišiel. Premohla strach a zišla po širokých schodoch. Keď prechádzala okolo osvetleného výklenku, mimovoľne doň pozrela a zbadala kus pergamenu, položeného na kameni. Bol popísaný a nevyzeral veľmi staro. Zdvihla ho a čítala:

"Daj pozor na schované ostne kruté,
stlač kruhy tajomné,
inak ťa čakajú bolesti ľúte,
myslíš, že budú daromné?"

- Čo to má byť? - zhrozene premýšľala Jane a očami hľadala syna. Pergamen si vložila do vrecka a išla ďalej. Onedlho skutočne uvidela na stene neveľké sústredné čiernobiele kruhy. Skusmo stlačila najmenší, a tesne pri nej vystrelili zo zeme ostne a znovu sa zasunuli. Keď sa Jane presvedčila, že pasca je deaktivovaná, rýchlo prešla cez nebezpečné územie a preskočila úzky vodný kanál. Prešla cez chodbu a ocitla sa na otvorenom priestranstve s vodopádom, kríkmi a malými jazierkami. Na viditeľnom mieste bol ďalší kus pergamenu.

"Pravý vchod - diviaky,
ľavý - cesta ďalej.
Tak rýchlo si vyber!"

"To má byť žart?" povedala a poobzerala sa, no pred sebou skutočne mala dva tmavé vchody, a tak
si vybrala ten ľavý. Z druhého sa totiž naozaj ozývali nevábne zvuky.
Jane vošla cez tunel do miestnosti s väčším bazénom. Keďže mostík tu nebol a za každú cenu musela nájsť Kurtisa, vyzliekla si šortky a tričko, zviazala ich do uzlíka a spolu s batohom šikovne prehodila na druhú stranu. Potom skočila do vody a preplávala za oblečením.

- Teraz nemá cenu si to obliekať, keď som mokrá, - pomyslela si a hodila šaty do batoha.
V spodnej bielizni vybehla po schodoch, cestou zhltla banán a ocitla sa priamo nad bazénom. Do otvoru oproti sa dalo iba prerúčkovať po strope. Jane bola našťastie zdravá a vytrénovaná, takže zvládla aj to a onedlho stála s keksom v ruke pri treťom lístku, na ktorom stálo:

"Nájdi páku a buď rýchla,
inak dvere zavrú sa,
ak ťa jedna strela pichla,
lekárnička hodí sa..."

Archeologička už pochopila, že niekto to myslí vážne a v duši dúfala, že ju tieto kusy pergamenu dovedú k chlapcovi. Zrazu sa podlaha poriadne zatriasla a Jane spadla na zem.
- Zemetrasenia tu sú časté, - pomyslela si a vstala. Naľavo uvidela úzky priechod, tak sa spustila na všetky štyri a doplazila sa k páke. Keď ju potiahla, odsunul sa veľký, plochý, okrúhly kameň, slúžiaci ako dvere. Bleskovo sa vrátila a prebehla do širokej chodby, v ktorej preletovali malé šípky. Jane žiadna netrafila, no malú lekárničku ležiacu na zemi si predsa len vzala.
- Ktovie, čo ma tu ešte čaká, - uvažovala a prešla cez miestnosť bez stropu s nádržou, na ktorej boli vytesané malé zvieratká. "Tie by sa Kurtisovi páčili," povedala a obzrela si nádrž v nádeji, že nájde ďalšiu stopu. Žiadna tam nebola, a tak sa zastavila pred temným tunelom so šikmou podlahou.
"To sa mám kĺzať do tej temnoty?" vykríkla, ale vedela, že inú cestu nemá. Nadýchla sa a vrhla sa dolu.


Jane pristála na niečom tvrdom. (Je dosť pravdepodobné, že v kamennom chráme tvorili podlahu skaly.) Vstala, oprášila si dlane i kolená a pomaly prešla cez úplne tmavý tunel. Na jeho konci zbadala svetlo.
"Svetlo na konci tunela býva osudné," zašepkala s úsmevom a ocitla sa v miestnosti, v ktorej tmu rozháňala iba jedna fakľa a niekoľko slnečných lúčov. Vzala si fakľu a podišla k zvláštnemu objektu, nachádzajúcemu sa takmer uprostred neosvetlenej kobky.
Na strope boli dva železné kruhy. Z nich visela dvojica krátkych reťazí, ktoré na konci spájala tyč. Na nej bolo pripevnených päť misiek s nejakou voňavou tekutinou. Jane ju poznala - bol to vysoko horľavý olej. Na kruhoch boli priviazané aj dve napnuté laná, ktoré sa strácali v temnote. Jane obišla misky a priblížila sa k stene. Povrazy držali mrežu, a tá by pri pretrhnutí lán spadla dole do úzkej medzery v podlahe.

Vrátila sa a všimla si, že v reťazi je zastrčený štvrtý lístok. Vytiahla ho a čítala:

"Päť misiek, a iba dve sú správne. Len v dvoch je olej, v ostatných voda. Nor fakľu premyslene! Chceš prepáliť laná normálne? Nesprávny dotyk spustí pascu. Nechci vedieť, akú..."

Ani na jednom pergamene nepatrilo písmo Kurtisovi, takže chlapec si z nej nemohol vystreliť. Jane ohromene vyhŕkla: "Takže plamene z oleja musia zapáliť povrazy na presne určenom mieste?" Až teraz si uvedomila dve veci - že je úplne premrznutá, a keď prejde popri miskách, plameň nehorí rovno - takže tam musí byť prievan.
Vrátila fakľu do stojana, rýchlo sa obliekla a išla skúmať olej. Vyzeral presne ako voda, a tak sa odhodlala na poriadne riskantnú akciu - tekutiny ochutnať. Podľa vône sa nedalo zistiť nič, pretože zapĺňala celé ovzdušie. A ešte k tomu, vonná látka bola prudko jedovatá!
Jane samozrejme zišlo na um fakľu jednoducho priložiť k tekutine, ale tento olej sa tak nezapálil - iba ak ju úplne ponorila. A tak vybrala lekárničku, vnorila prst do prvej misky a opatrne ho oblizla. Voda - čistá voda! Tretia miska - takisto voda. Štvrtá - tá maličká kvapka, ktorú ochutnala, mala horkú príchuť. Jane stŕpla, no keď sa ani po desiatich minútach nič nestalo, usúdila, že také množstvo jej nemôže uškodiť.
- V piatej bude voda, - povedala si a ponorila fakľu do štvrtej a druhej misky. Prvá začala mierne horieť, druhá oheň zahasila. Jane rýchlo otočila fakľu, zapálila ju a vložila do poslednej tekutiny. Obe rýchlo vzbĺkli a mierny vánok zavial plamene k povrazom. Tie sa v okamihu prepálili a mreža zapadla. Jane vbehla do chodby, potkýňala sa na schodoch a vyšla do miestnosti s bielou vyzdobenou truhlou uprostred. Kurtis by sa do nej presne vošiel...
"To nie!" skríkla a vrhla sa k nej. Napriek tomu, že vrchnák bol ťažký, nadvihla ho a odsunula nabok. Vnútri bol skutočne jej syn, bledý a spotený, no dýchal. Opatrne ho zdvihla a položila na zem. Keď mu dala umelé dýchanie, rozkašľal sa a otvoril oči.
"Mami," zašepkal a zahanbene odvrátil zrak. Posadil sa a začal rozprávať:
"Keď si odišla, povedal som si, že sa pôjdem pozrieť o kúsok ďalej. Vo vrecku som mal kúsok pergamenu a pero, tak som ťa chcel... vyskúšať... Spolužiaci sa mi totiž posmievali, že si neschopná, lebo za sebou nemáš nijaký veľký úspech, a tak som vymyslel pár veršov a dal som ich na viditeľné miesta. Chcel som totiž, aby si bola už teraz vynikajúca! To písmo ma naučil jeden starček... No a tu som sa ocitol tak, že som bol zvedavý... Tá truhla bola pootvorená, tak som vrchnák horko-ťažko odsunul nabok a vliezol som dnu, len tak... ľahol som si, iba na chvíľku, no prišlo to zemetrasenie a nejako ma to tu uväznilo... Potom som už nemal kyslík a chcel som dýchať cez uzučkú štrbinu, ale to nestačilo, a tak som asi omdlel. Predtým som cez tú medzierku prestrčil pero, aby sa to úplne nezavrelo, ale onedlho sa pero rozbilo. Našťastie si prišla včas!"
Jane ho mlčky objala.
"Dúfam, že som ti Angkor Wat nezhnusil?"
"Nie... nie, Kurtis, v tejto chvíli sa mi zdá krajší než predtým!"
Pomohla mu postaviť sa, prešli popod oblúk - dvere, chodbu a nenápadne sa zamiešali medzi turistov. Už musia zostať spolu... Navždy...
 
 

Reklama