Leden 2011

Cosplay - Antarctica 2

27. ledna 2011 v 21:56 | Sonia |  Rozličné kecy
Antarctica
Síce tu oficiálne nie som, ale to ešte neznamená, že som umrela, my friends :) A tak tu mám pre vás nový cosplay:
  • Lokácia: tak rôzne po Senici, však to už poznáte; dátum: dnešný
  • Outfit sa príliš nezmenil, na rozdiel odo mňa ;)
  • Druhý zimný cosplay, pravdepodobne do jari posledný, but we´ll see

→ cosplay ANTARCTICA 2

Definitívna odmlka

9. ledna 2011 v 19:55 | Sonia |  Rozličné kecy
Oh nie, nebojte sa: nemienim tento blog zrušiť ani s ním definitívne seknúť, ako by sa mohlo podľa nadpisu zdať.

Ale viete, ako to je s časom a náladou. Tá je už rozhodne lepšia, lieky zabrali, ale mienim sa venovať pre mňa momentálne dôležitejším veciam. Tam patrí i škola: učenia tak veľa a času primálo!

Hádam odstavím blog až do ústnych skúšok, t.j. do mája.

Avšak pokiaľ nebude osud chcieť ináč, rozhodne platí:

I´ll be back...
I´ll be back...

Hlad

3. ledna 2011 v 21:19 | Sonia |  Poviedky
Spomínaš? Bývala si krásna - teda, relatívne. Ale rozhodne si vyzerala lepšie než dnes.

Vieš, v čom spočíva tá zmena?

Vieš, isteže vieš. Napokon, sama si si na vine. Hádam si približne sledovala, kedy si prestala rásť, nie? A rovnako ti muselo byť jasné, že vtedy sa človek musí zariadiť trochu ináč.

Napríklad nejesť v ohromných množstvách ako predtým, keď sa to stíhalo spáliť. Ale ty nie, ty si, práve naopak, prijímala stravy ešte viac.

Kašleš na názory ostatných a jedna z vecí, ktoré ťa život naučil, je tá, že ľuďom sa nedá veriť. Snáď len blízkym. Každý ti vraví, že slovo tučnota sa ťa ani náhodou netýka, preboha, veď si chudá! Sleduješ sa denno-denne v zrkadle, či tá okrúhla tvár ešte nestráca na objeme. Či je to brucho stále také vyduté... a tuku všade priveľa.

Hanbíš sa za to, ja viem. Musíš pôsobiť ako krava, ktorá príliš dbá o svoj zovňajšok, ktorá sa nevie zmieriť s tým, aká je. A v tom je ten problém. Tebe nejde o upútanie chalanov, i keď je tu jeden, ktorého by si chcela. Vieš, že ho nikdy mať nemôžeš, a tak trpíš ešte viac...

Tebe ide o zmenu toho, čo reálne vidíš, o odstránenie ďalšieho utrpenia. Hĺbi do mysle ohyzdné jazvy, ktorých je tam už aj tak priveľa. Rovnako ako jaziev na ruke. Miznú, a ty vieš, že takto je to príliš jednoduché. Opäť sa dorezať? Ach nie, tým sa nič nevyrieši.

Aj ich miznutie je priľahké. Kiežby to tak bolo s váhou...

Poznáš príbehy anorektičiek a myslela si, že sa ťa to netýka, že máš dosť rozumu... Ale keď si vynechala prvé jedlo, spustil sa tento príšerný kolotoč. Nejedla si nič a bolo to vcelku fajn, kým neprišiel prvý kolaps.

Ani tak si si nedala povedať, že? Tak nastal druhý - a to ešte ani veľmi neschudla! -, ktorý ti vyniesol kopu problémov. Predovšetkým sa o tom, že neješ, dozvedeli nepraví ľudia. Tvoje jazvy videli primnohí. V tvojom trápení ti škodia i radia viacerí. A ty si povedať nedáš...

Ješ len to, čo musíš. Neustále menej a menej, pribúda len výhoroviek. A kilogramy snáď ubúdajú, vlastne ani nevieš... Kedykoľvek pozrieš do zrkadla, vidíš len nechutnú masu, ktorú musíš odstrániť. Tuk, ach, tuk! Jedlo je tvojím úhlavným nepriateľom a už vieš, že skĺzavaš do problémov čoraz hlbšie.

Nebude to len hlad.

Pálčivý a všadeprítomný. Prenasledovateľ tvojich myšlienok, ktoré sa k nemu upnú, aby ťa donútili zasýtiť sa. Temný vo dne, keď ti bude zahmlievať unavenú myseľ; jasný v noci, keď ťa jeho žiara bude budiť zo spánku. Stravujúci - áno, taký bude. Pohltí ťa celú, no možno v tebe ostane zvyšok tvojej novej vôle. Vôle nejesť, vyhýbať sa všetkému, čo by si mohla nedopatrením hodiť do úst. Prekliatej vôle.

Úsilie nejesť verzus hlad. Jing a jang. Ale jedno majú spoločné - bolesť. Odolávať je ťažké, musíš to prekonávať s vypätím všetkých síl. A hlad bolí tiež, bolí už nielen psychicky, ale i fyzicky, a napokon ťa zachváti ako oheň.

Nebudeš jesť. Vieš, že si dostatočne silná, aby si odolávala. Ale až cez tvoju pergamenovú kožu, tesne obopínajúcu kostru, začne presvitať slnko, pochopíš. Pochopíš, že si mala počúvať hlad. Uvedomíš si, že nastávajú posledné hodiny a dni toho, ako ešte môžeš to slnko sledovať. Potom nastane tma. Trvácnejšia a večnejšia než ten nešťastný hlad.

A tesne pred tým sa do teba vkradne ľútosť. Povieš si, že takto to dopadnúť nemalo. Ale už nebude cesty späť...

***

Spomínaš? Spomínaš si na sladkú chuť jedla, ktoré si mohla jesť bez výčitiek a obáv z priberania? A na pocity nasýtenia? Ach, dievča. A ty si nedáš povedať.

Ver mi. Vieš, kto som, však? Tvoj hlad, moja milá.

Podala si mi ruku a spočiatku ostýchavo sme sa pustili tancovať v rytme tvojej obľúbenej skladby. Postupne sme si stále bližší, hudba je hlasnejšia a rýchlejšia. Táto noc bude dlhá. Tak tancuj. Vybrala si si to sama. A sama na to doplatíš, ak si ešte nedáš povedať.

Pobozkaj ma a budeš stratená. Ostanem pri tebe - až do konca.

Ďakujem za bozk... Hudba ustáva a myslím, že budú podávať večeru. Nechceš?

***

Spomínaš? Život býval trpký, iste, ale vedel byť aj krásny. Kým ho načisto neprekryl hlad a nezvíťazil nad tebou. A teraz spi. Bude to dlhý spánok.