Květen 2009

Naj knihy mesiaca: máj

31. května 2009 v 20:17 | Sonia |  (Nielen) o mne
Tento mesiac ma žiadna kniha až tak neupútala, aby sa rovno umiestnila na vrchole rebríčka, ale v podstate som čítala len sériu od spisovateľky Patricie Cornwellovej. Cez 12 kníh, kde je hlavnou postavou súdna lekárka (koronerka, t.j. patologička) Kay Scarpettová, sa stalo svetovými bestsellermi, tak som sa do nich musela konečne pustiť tiež :)
A stálo to za to, čo vám budem hovoriť :D Niektoré z kníh:
  • Post mortem (prvá zo série, a práve tú nemáme, to je teda šťastie :D)
  • Kruté a nezvyčajné
  • Príčina smrti
  • Čierna listina
  • Predátor

Diplom za vtipnú bublinu

31. května 2009 v 19:56 Od vás
Tak mi zase raz hrablo a zapojila som sa do vtipnej bubliny, čo inak nerobím, ale celkom sa oplatilo :D Vďaka, Žanettka :)
No a čo som doplnila, to už si musíte vydedukovať na odkaze :D

Brána citadely, Pouličná tržnica

30. května 2009 v 21:12 | Sonia |  Dialógy

Brána citadely


Seržant Azizus:
Čo sa tu, preboha stalo? Kde je zvyšok mojich mužov?

Lara:
Narazila som na niekoľko z nich. Zdá sa, že zatarasili všetky východy.

Azizus:
Áno, áno. To, to je dobré. Musíš nám pomôcť (kašle) oslobodiť mesto.

Lara:
Som tu len na ukázanie cesty. Potrebujem vedieť cestu do citadely.

Azizus:
To nie je veľmi dobré. (Tak sa rozhodni!) To je tam, kde sa koná hlavná aktivita.

Lara:
Aktivita?

Azizus:
Stretli sme to, keď obloha stmavla. Potvora z našej dávnej minulosti. Prerazilo to cez mojich mužov ako ohnivá búrka. Rozhodol som sa umiestniť tam kamión s muníciou, predtým ako sa potvora rozhodne zapáliť výbušné zariadenia. Ale s obnovenou silou nás to zahnalo späť. Vyzeralo to, akoby to vedelo o našich plánoch. Tá vec asi nebude taká hrabnutá, ako sa zdá.

Lara:
Potvora alebo nepotvora, seržant, chcem sa dostať do tej budovy.

Azizus:
Máš ducha. Teda možno a veľmi teoreticky... Kým sme neustúpili, zamínovali sme niektoré cesty, aby sme predišli kontaminácii. Chápeš, trebárs salmonelóza, lepra a podobné. Dvaja z mojich mužov sú stále v tej oblasti pri severnom cintoríne. Jeden z nich má frekvenciu pre detektor mín. Druhý má druhú polovicu kódu pre výbušné zariadenie.

Lara:
A ak ich nájdem?

Azizus:
Povedz im, že ťa posiela Azizus. Počul som tvoju motorku, moc ti hučí motor. Keď budeš mať kódy, zober ma na nej do muničného nákladiaka. Môžem odpáliť blokádu. Ale ponáhľaj sa, pretože už nebudem dlho na tomto svete. Vidím svetlo na konci tunela. Prechádzajú tadeto vlaky?


* * *

Oveľa neskôr, po získaní kódov
Lara zaparkovala motorku a vyskočila na výstupok blízko zraneného vojaka. Potom ju vidíme šoférovať so seržantom v prívesnom vozíku smerom k nákladiaku neďaleko draka.
Pomohla mu vyliezť nahor.


Azizus:
Si silná žena.

Lara:
Lara. A ty sa držíš tiež celkom dobre, seržant. Máš kódy. Čo teraz?

Azizus (podišiel k nákladiaku a namieril na Laru zbraň):
Po tom všetkom, cez čo sme prešli, trochu pochybujem. Toto je sotva poistka.

Lara:
O čom točíš? Poistka proti čomu?

Azizus:
Proti tebe, aby si ma nezastavila od mojich povinností. Niekto tam musí doviezť nákladiak.

Lara:
Samovražda.

Azizus:
Napokon, robím to pre svoju krajinu. (Nasadol.) Teda v ďalšom živote, priateľka.

Lara sa ukryla za stĺp a Azizus vrazil nákladiakom, naplneným výbušninami, do draka. Nárazová vlna zhodila Laru na zem, ale draka to dorazilo úplne a Lara teda môže vliezť do citadely.

Pouličná tržnica


Lara:
Daj svoju zbraň preč. Posiela ma Azizus.

Vojak:
Pomôž mi, Angličanka. Smrteľne krvácam a obväzy došli. Snažil som sa ukryť, ale tieto veci páchnu mojou krvou.

Lara:
No to cítim. AB negatív?
Prišla som si po frekvenciu mín. Potrebujem sa dostať späť k Azizusovi cez túto králičiu noru s obomi nohami nezasiahnutými.

Vojak:
Lol, to by sa mi hodilo. Ale s mínami som urobil dobrú prácu. Ach, nebude to pre nás mať žiadny úžitok. Všetci sú mŕtvi alebo umierajú. (Hodil odpaľovač mín na podlahu.)

Lara:
Kde je zvyšok z vás? Potrebujem tie kódy výbušnín.

Vojak:
Saida, môj kolega, leží skrz strešný most v mešite. Keď sme utekali, niečo nové, čo sme predtým nespozorovali, vyliezlo z tieňov ako blesk a baf! Ukúslo mu to hlavu!

Lara:
Kódy?

Vojak:
V jeho hlave! V príšere!

Lara:
Potrebujem tie kódy!

Vojak:
Prehľadaj jeho telo. Neviem. Teraz odpáľ, som slabý a chcem sa pripraviť na piknik s bohom. (Krátko nato zomrel.)


Galéria konečne upravená!

29. května 2009 v 21:52 | Sonia |  Rozličné kecy
No však zato! A napokon tých úprav ani nebolo tak moc:
  • prepísané názvy fotiek zvierat; MY PETS
  • doplnené všetky hromadné fotky; -II-
  • St. Francis Folly galéria doplnená, pridané The Coliseum; ZAUJÍMAVÉ SCREENSHOTY Z TR:A
  • pridaná 1 porovnávacia fotka; "VYBAVENÉ OUTFITY"
  • nahádzala som 40 nových cosplay fotiek!; MY COSPLAYS
V celom článku nájdete 3 nové cosplaye, ktoré sa mne osobne páčia najviac (napriek tomu, že som na nich ja :D). Buď vás to navnadí na ďalšie - alebo ujdete :D
BTW, všímate ten outfit? Konečne stojí aspoň za fajku dymu :P

Kapitola 14: Pompeje

28. května 2009 v 20:24 | Sonia |  Poviedka: V stopách Spartaka
Zhrnutie

Alebo čo sa stalo dovtedy, kým sa tá hlúpa brzda opäť dokopala k písaniu:
Keď už sa gladiátorom podarilo utiecť zo školy, čo najrýchlejšie išli k Neapolu, aby sa dostali na južný výbežok Itálie, kde sa chceli preplaviť na Sicíliu. Zatiaľ sa im darilo dobre, i keď sa za nimi hneď vydalo trestné komando na čele s veliteľom Lentuly Batiaty Krixom Lupom.
Naviac, Ione začínajú ovládať vidiny so ženou akoby z iného času. Po tom, ako vyvolá búrku, aby všetkých zachránila, niet pochýb o tom, že i Ione má k druidizmu veľmi blízko. Avšak pomôžu im prírodné sily, keď sa k nim blíži celá jedna kohorta?

Kapitola 14:
Pompeje

"Ideme," vydal som jediný pokyn a potom som už len s uspokojením sledoval, ako sa muži neskutočne rýchlo zoskupili a - keď to mám vyjadriť poeticky - netrpezlivo hrabali kopytami. V tej chvíli mi napadlo, že ani neviem, koľko ich vlastne je ako sú ozbrojení!
Čo sa toho týka, mali by sme si vyrábať vlastné zbrane a zbroj... ale je tu niekto s kováčskymi schopnosťami? Zahanbil som sa za to, že o vlastnej skupine viem tak málo.

Krajina pred nami rýchlo ubiehala a jej nenáročný, pahorkatinový ráz nám cestu ešte uľahčoval. Nebyť toho, že sa za nami rútila celá jedna kohorta, ktorá už určite vedela, že utekáme - nielen my sme mali špiónov -, mohli by sme to považovať len za príjemnú včasnojesennú prechádzku. Teoreticky sme sa mohli spoľahnúť, že pri bitke by sa k nám pridali nejakí ďalší otroci či bezzemkovia - nejakí už do našej skupiny prišli - ale chceli sme byť čo najviac v pôvodnom zložení... a potom, kto má so sebou na cestu vláčiť polovicu Itálie? Naviac, chceli sme ujsť, nie bojovaním strácať drahocenný čas - i keď nie každému sa to páčilo.
"To im len tak zbabelo ukážeme chrbát?" volal Gaius a výbojne boxoval do vzduchu. "Však sme nejakí gladiátori! Rodení bojovníci! Vycvičili nás výborne a umierať vieme s gráciou! Preboha, Larcius! Kde je tá tvoja odvaha hodiť sa cisárovi pod koňa, chodiť v noci na pytačky k Ione a utiecť priamo prd očami stráží? Spamätaj sa!"
Pritiahol som koňovi opraty a smerom ku Gaiovi precedil: "Neušli sme preto, aby sme skončili prepichnutí kopijami legionárov, ale preto, aby sme niekde ďalej viedli relatívne pokojný život. Ak sa ti to nepáči, pokojne sa oddeľ!"
Gaius pretočil oči a zašepkal: "Ty si padavka." Potom už nevravel nič, ale nebol som si istý, či ďalej nespriada v duchu nejaké plány.
Spriadal.
Keď bol pred nami posledný hrebeň osamelých hôr, oddeľujúci nás od Pompejí, Gaius otočil koňa, zamieril ku koncu skupiny gladiátorov a pomaly pred nimi precválal, volajúc - v mojom mene!:
"Gladiátori! Clodius vymyslel úžasný plán - časť z vás pokračuje pozdĺž tohto hrebeňa, zvyšok sa roztrúsi tu v skalách, a keď sa nepriatelia priblížia na dosah, druhá skupina na nich udrie a chvíľu nato aj prvá, kým sa nestihnú prebrať z prekvapenia. Pokiaľ budete na slovo rešpektovať naše príkazy, do hodiny ostane z kohorty len prach!" Docválal na koniec radu, teatrálne zdvihol meč do vzduchu, aby podčiarkol účinok svojich slov, a opäť sa vrátil k nám.
"Som zvedavý, kto ti uveril to tvrdenie, že som na to prišiel ja," uškrnul som sa a pokrčil plecami. "Ak chceš, pomyselný purpurový plášť ochotne prehodím cez plecia tebe."
Odmietol. "Ostanem len v úzadí," odvetil a dvorne sa mi uklonil v sedle.

Spoza kamenných valov a z rozškľabených údolíčok sme pozerali, ako legionári svorne a obozretne prichádzajú do tejto bezútešnej krajiny. Vpredu kráčal aquilifer*, zlatý orol na jeho dlhej kopii na nás zhora posmešne hľadel a občas sa dôležito zaleskol na slnku - pravý pán oblohy! Vedľa nosiča cválal na bielom koni veliteľ vojska - a ak ma neklamal zrak, bol to samotný prétor Lucius. Chvíľu som pozeral na jeho výraznú tvár, oceľové oči a úzke ústa bez známok krutosti, a potom som sa zvrtol a dozadu vydal príkaz: "Prétora nezabíjať. Keď už, zajať, ale živého!" Opäť som pozrel dopredu, za kohortu - zívala tam úzka kamenná chodba. Pri pohľade na ňu som dostal nápad, zas som sa otočil a potichu som si vypýtal časť mužov. Vtedy sa už skupina pri hrebeni vrhla na kohortu, tak sme nesmeli strácať čas - prebehli sme poza skaly do ich tyla a odrezali sme im cestu späť. Nechal som ich, aby tam bojovali a ako víchor som sa vrátil na začiatok kohorty. Netúžil som po ďalších represáliách kvôli zavraždeniu hlavného prétora.



* * *



Memento mori...
Memento homo, quia pulvis est et in pulverem reverteris.



Tieto slová mi vírili hlavou, keď som prechádzal po bojisku posiatom mŕtvolami, ktorých duše sa už snúbili so závojom nekonečna. Podarilo sa ujsť len trom vojakom a prétorovi. Maximus mi zreferoval, že z nášho pôvodného počtu 250 mužov padla len pätina a tí, ktorí sú zranení, môžu poväčšinou ihneď pokračovať v ceste. Vystúpili sme na vrchol posledného hrebeňa, šťastní, že prvej vážnej prekážky sme sa zbavili. A to mesto, ktoré sa pod nami rozprestieralo a zalievali ho posledné silné lúče slnka, nás snáď prijme.

Zostúpili sme k bránam a s pomocou geniálneho Gaiovho ovládania rétoriky sme dnu vstúpili ako časť légie prenasledujúcej zbehlých gladiátorov. A ešte s trochou fantázie sme presvedčili strážcov a neskorších jasajúcich obyvateľov, že gladiátori ležia pochovaní za neďalekými skalami, čo bolo rozhodne až príliš honosné pohrebisko pre takú bandu.
A príliš chudobné pre cisárskej vojsko.
Na uliciach začali zapaľovať fakle a okrúhle plytké misky s voňavým olejom, ktorý sa tváril, že odplaší každý hmyz, ale skôr opak bol pravdou - ale nijako to nenarúšalo čaro tohto malebného mesta. Pomaly sme prechádzali úzkymi cestami, pričom občas sme sa museli vyhnúť štvorcovým kameňom vystupujúcim z povrchu. Obdivovali sme malé nádrže s pitnou vodou pri okrajoch ciest... s pitoreskne vytesanými hlavami na odplašenie zlých duchov. Ione, ktorá sa opäť niesla na Larciovom koni, ovládol neodbytný pocit, že tu už raz niekedy bola.
Prišli sme na pompejské fórum, ktoré obkolesovali početné stĺpy, cestu medzi nimi tvorili vysoké víťazné brány. Ľudia nás velebili ako hrdinov, ctili ako bohov a pozývali do svojich víl ako vzácnych hostí. Napokon som to klamanie už nezniesol, jedno pozvanie som prijal a spolu s Ione, Gaiom, Maximom a tým chlapcom sme vpadli do domu neďaleko fóra.
Ione vstúpila dnu a prudko vydýchla - ocitla sa práve v tej vile, kde na smrť vystrašila mladú otrokyňu.
"Je to tu prekrásne," povedala úprimne dvom majiteľkám, ktoré. Ich pozvali a prechádzal pohľadom po átriu vyzdobenom jemnými freskami. V implúviu, plytkej nádrži uprostred, sa udržiavali posledné vysychajúce mláky vody, ktoré vznikli po poslednej letnej búrke (žeby to bol tá, ktorú vyvolala Ione?), ale inak stále vládla horúčava. Vyzrel som cez otvor nad nádržou a po prvý raz som si všimol, že na oblohe sa začínajú zhromažďovať pomarančovo sfarbené mraky a súmrak prichádza čoraz skôr. V duchu som si urobil poznámku, že čo najskôr musíme pokračovať v ceste: kvôli zhoršujúcemu sa počasiu.
"Tak poďte!" volali nás ženy a ukazovali na všetky strany. "Tu naokolo sú izby; len tá prvá naľavo je obsadená - tam býva vrátnik. Keď prejdete za stĺpy na konci átria a zamierite chodbou doľava, nájdete naše izby, dve prázdne a poslednou miestnosťou je knižnica... bohužiaľ stále veľmi malá, ale nájdete tam, všetky vzácne klasické diela autorov zlatého veku našej civilizácie." Staršia zo žien sa trochu posmešne zasmiala a pokračovala: "Vzadu je malá záhrada, ale hneď vedľa vidíte veľkú. Napravo od nej sú kúpeľne, kuchyňa či pekáreň a tam za stenou" - ukazovala - "prejdete z obytnej do hospodárskej časti farmy."
"Toto je farma?" spýtali sme sa ako jeden.
"Nevideli ste okolo budovy tie vinice? Ach, vy vojaci nemáte zmyslel pre prírodné krásy," vzdychli, potom akoby si všimli Ione po prvý raz a významne sa na ňu zamračili. "Aspoň ty by si v nich mohla prebudiť nejaké city," zahlásili a Ione očervenela ako tóga cisára. Ženám došlo, že ich slová vyzneli dvojzmyselne a dobromyseľne sa na ňu usmiali. "Takže páni," zmenili tému, "a dáma, teraz si vyberte ktorúkoľvek izbu a cíťte sa tu ako doma."
"Vďaka, ale zdržíme sa tu len dva-tri dni, nechceme vás obťažovať," odvetil som a chvíľu počúval ubezpečenia, že to predsa nehrozí. Keď ma to omrzelo, išli sme si rozdeliť izby. Maximus s Gaiom zabrali dve miestnosti naľavo od átria, ja s Ione dvojicu na opačnej strane a ten mladík sa zašil do izbičky pri knižnici za stĺporadím.
"Asi bude študovať našu kultúru," utrúsil Maximus a na nevyslovenú otázku odvetil: "Ešte vám nedošlo, že to nie je ani náhodou Riman? Mali by sme sa ho na to spýtať..."
"Teraz ideme spať," ubezpečil som ho, zamieril do izby a s uspokojením som videl, že on robí to isté.



* * *


Lucius Verus konečne zastal a vyčerpane klesol na všetky štyri. Jeho traja vojaci ho obkolesili a lapajúc po dychu strážili pre prípad, že by boli prenasledovaní. Akoby niečo zmohli proti tým gladiátorom, ktorých taktika a spôsob boja vysoko presahovali ich predstavy! Prétor sa obzrel, ale v hustej tme prakticky nevidel ani mužov, ktorí ho obkolesovali. Zachvel sa, plne si uvedomujúc, že pokiaľ by ktorýkoľvek z nich usúdil, že vo svojej úlohe zlyhal (pričom by sa vôbec nemýlil), bez problémov by ho mohol zabiť a nikdy by sa nikto nedozvedel, komu patrí tá vybielená kostra.
"Pane?" ozval sa jeden z vojakov potichu, ale jeho hlas sa niesol nad planinou a rozochvieval nočnú tíš. "Nemyslím, že by nás niekto prenasledoval, ale nemám oheň na odplašenie zvierat, jedlo a vlastne vôbec nič. Mali by sme nájsť najbližšie mesto."
"Ďakujem za podrobnú správu," prikývol prétor vyčerpane, ani sa nenamáhal skryť sarkazmus v hlase. Po chvíli sa opäť vyškriabal na nohy, prekonal túžbu oprieť sa o vojakov a znovu sa začal potkýnať planinou, kde jedinými živými tvormi boli oni, šelmy a neodbytný hmyz.



* * *


Vyšiel som z izby a skoro som sa zrazil s Maximom, ktorý sa opatrne zakrádal takmer temným domom, nerátajúc pár faklí na stenách. Keď ma zbadal, zbledol ako stena. "Vystrašil si ma na smrť, Larcius! Takéto šoky už nie sú pre moje staré srdce," zaškľabil sa a nenútene sa oprel o dvere mojej izby.
"Čo tu ty robíš?" vyletel som naňho a jeho správanie ma už začínalo riadne štvať.
"Tam za rohom," odvetil mi rovnakým tónom a mávol tým smerom, "sú kúpeľne. Pokiaľ sa ti nepáči, že moje biologické..."
"Fajn," prerušil som ho. "Len som si myslel, že ideš niekam inam. Nehádajme sa o takýchto banálnych veciach. Je to rovnaké, akoby som ti vyčítal, že raňajky si necháš robiť od sluhov a neunúvaš sa sám..."
Chvíľku ma uprene pozoroval, potom sa ku mne naklonil a zasyčal: "Na toho mladíka ti srdečne kašlem, tak ma prestaň podozrievať! Teraz ho vážne nejdem do jeho izby podrezať!" Očividne mu bolo jasné, čo som si myslel, ale po tomto ubezpečení ma nechal tak a zamieril k stĺporadiu. A tak som sa teda otočil a zamieril späť do izby.

Chlapec si nevedel ani pomocou svojho umenia privodiť spánok, preto vstal z lôžka, vyzrel na chodbu a v mihotavom svetle fakle videl, že je prázdna. Prešmykol sa popri stene a vkĺzol do knižnice, ktorá bola čiastočne za jeho komôrkou. Na starom oválnom stole z cédrového dreva si všimol svietnik so sviečkami, asi do polovice spálenými, ale keďže sa mu trochu priečilo opäť sa vrátiť na tú slabo osvetlenú chodbu a odnesením fakle ju vystaviť tieňom ešte viac, rýchlo zapálil sviece odriekaním prastarých formúl, ktoré poznal od mnohých generácií predkov. V prekvapivo jasných plameňoch zbadal hromady zvitkov, ktoré boli starostlivo zoradené a očividne pravidelne zbavované prachu. Kľakol si na chladnú mramorovú dlážku s vyobrazením Minervinej sovy a opatrne vzal do rúk prvú opracovanú kožu.
Vstal až po mnohých hodinách, keď cez vysoké okno prenikol prvý slnečný lúč a sviečky už iba slabo blikali. Keďže si to mohol dovoliť - nikto ho nevidel - zoradil zvitky mávnutím ruky a zamrmlaním akejsi vetičky. V tej chvíli sviece so zaprskaním zhasli a chlapec začul, ako sa vonku na chodbe ozývajú tiché kroky.
Priskočil k otvoru v stene-dverám a rýchlo vyzrel spoza rohu. Zbadal iba akýsi tieň, ktorý po chvíľke zabočil doprava ku kúpeľniam a zmizol v mramorovej miestnosti. Chlapec na moment váhal, či sa má vrátiť do izby, ale keď už kládol nohu na krémovo bielu dlážku chodby, ktorá ho studila do bosých nôh, pri svätostánku, ktorý ukončoval prvé stĺporadie, zaregistroval pohyb. Vrhol sa späť, rýchlo a plytko dýchajúc - teraz sa už skutočne začal báť. Síce by sa nemal, bol medzi priateľmi - ale ktorý priateľ by sa tak ukradomky zakrádal? Predtým neškodné ticho spiacej vily sa teraz zmenilo na výhražné a vyčkávajúce.
A mladík teda čakal.
Po chvíli sa na chodbe opäť zjavil tieň a v slabej žiari pochodní chlapec videl, že priamo k nemu mieri Maximus. Pri pohľade na lesklé ostrie v jeho ruke zaťal zuby, stiahol sa hlbšie do knižnice a začal koncentrovať sily.

Maximus od Larcia odišiel dozadu do kúpeľní, a keď tam bol hotový, bez predošlého poriadneho uváženia zamieril priamo ku knižnici. Po ceste vytiahol spoza pása dýku a so zbraňou namierenou pred seba vstúpil do cuzdincovej izbičky. Bola úplne tmavá a najmä studená, akoby tam celú noc nikto nebol. Napriek tomu pristúpil k lôžku a jediným pohybom odhodil prikrývku.
Posteľ bola prázdna rovnako ako celá izba.
Maximus ublížene zúžil oči do štrbiniek a čiastočne sa obrátil na odchod... keď vtom sa rozohnal a vrhol dýku nadol. Zabodla sa do stredu postele a rýchlo kmitala zo strany na stranu.
"Však ja ťa dostanem - nebudeš informovať Larcia o nepotrebných veciach," precedil cez zuby a vyšiel z miestnosti, nechávajúc tam zbraň ako pozdrav. Predsa každý z gladiátorov môže mať takú istú!
Bledú tvár s doširoka otvorenými očami, ktorá vyzerala z knižnice a ktorej majiteľ mu prečítal jeho vražedné myšlienky napísané na tvári, si na odchode nevšimol.



* * *


"Tak čo, milí moji, akú ste mali noc?" pýtali sa naše hostiteľky postupne každého, koho stretli v átriu. Niekto sa pri nich zastavil a srdečne sa s nimi porozprával - to bol prípad Ione; iný na ne neisto pozrel a odvetil jednoslovne - ako Maximus; a napríklad ja som ich ledva pozdravil a ponáhľal som sa za nomenclatorom. Ten bol na nohách od svitania a teda vedel, koľká je hodina dňa (a povedal to každému, kto zaspal), poznal snáď všetkých v meste a presne vedel, koľko vajec máte doma. Užitočné zamestnanie.
Odtiaľ som sa ponáhľal do triklínia, kde som zjedol ovocie a nejaké placky, zapil som to kvalitným vínom a vydal som sa na prehliadku farmy v druhej časti domu, ktorý nám ženy nechali úplne otvorený.
Po zbežnej prehliadke kuchyne a pekárne som prešiel cez záhradu a veľkou bránou som vošiel akoby do iného sveta - po relatívnom tichu v obytnej časti sa zo všetkých strán obrovského dvora v tvare písmena L ozývala priam neznesiteľná kakofónia zvukov. Z krídlami brány stál holubník, z radov izieb pri pravej stene sa ozývali hlasy, na opačnej strane dvora na mňa štekal pes a nejaké zvieratá ešte určite boli za veľkou štvorcovou šopou po mojej ľavej ruke. Vyrazil som tam a postupne som si obišiel celý dvor, pričom z izieb otrokov vyšla dvojica a celkom srdečne ma privítala. Vyzeralo to tu veľmi idylicky - dokedy?

"Ione?" ozvalo sa jej za chrbtom, keď obdivovala malú záhradu. Pri zvuku chlapcovho hlasu sa potešila a s úsmevom sa k nemu obrátila, ale keď zbadala jeho vážnu tvár, jej radosť pohasla.
"Áno?" snažila sa, aby to neznelo príliš ustarostene.
Sadol si do mäkkej trávy a cez okrúhly otvor v strope chvíľku pozoroval oblohu. Napokon sa ozval: "Vieš, nakoľko Larcius dôveruje Maximovi?"
Zaváhala, pretože už dávno vycítila, že Maximus nechová k tomu mladíkovi - a vlastne ani k Larciovi - priveľa sympatií, a tak vyhlásila presne to, čo si myslela: "Pozri, myslím, že Larcius je v tomto smere nerozumný. Maximus mi pripadá neúprimný, ale náš drahý vodca sa na muža, o ktorom prednedávnom v živote nepočul, spolieha vo všetkom!"
"To teraz v podstate robíme všetci, Ione," povedal ticho. "Vo vojne to lepšie nejde. Ale necháš na to Larcia doplatiť?"
"Čo tým myslíš?"
"Ione, viem, že prirodzene ovládaš druh druidského umenia. Však čo myslíš, ako si vyvolala tú búrku? Ale nevieš svoju moc usmerňovať, a neovládaná sa môže zmeniť na neveľmi nebezpečnú. Čiže..."
"A ty ma môžeš naučiť, ako ju ovládať? Si druid? Pochádzaš z Británie?" vychrlila naňho jedným dychom.
Obranne zdvihol ruky. "Nie, ale ako mať svoju moc pod kontrolou, to ťa naučiť môžem. A čo sa týka toho Maxima, vidíš niekedy minulosť či budúcnosť? Alebo proste nejaké obrazy?"
Bez slova naňho civela, čo si správne vyložil ako súhlas. "Fajn. Videla si niekedy Larcia či Maxima?"
Pokrútila hlavou a on pokračoval: "Keď ti niekedy vyvstanú pred očami, dávaj pozor na to, čo uvidíš. Nepodceňuj to," zdôraznil vážne, potom sa na ňu usmial. "Teraz si to premysli, nepoviem ti viac. Všetko sa dozvieš, keď príde ten správny čas. Ja teraz idem von." Ľahkým krokom zamieril do veľkej záhrady, ale skôr než prešiel cez stĺporadie, ešte sa k nej obrátil. "Mimochodom, Ione, volám sa Riach. Rozhlás to ďalej." Uškrnul sa a zmizol medzi stromami.
Ione sa znepokojene prechádzala po záhrade, napokon si sadla pod strom a vložila hlavu do dlaní. Čo tým Riach naznačoval? Mal by byť Maximus pre Larcia niekedy nebezpečný?

Sledoval som, ako sa na farme rozprúdila práca a otroci vyšli z domu, aby sa pustili do oberania hrozna. Chvíľu som zvažoval, či by som im mal ísť pomôcť, ale potom ma zahliadla jedna z hostiteliek, Fluvia, a zavolala: "Vy ani nemienite vyjsť z domu a preskúmať naše mesto?" Žmurkla na mňa, a neviem, či si myslela, že okamžite zamierim do verejného domu, ale keď som okolo nej prechádzal cez bránu, tvárila sa hrozne spiklenecky. V átriu sa ku mne pridal ešte Gaius, tak sme spoločne prešli cez portikus a na ulici sme sa rozdelili.
Prechádzal som po úzkom chodníku, na ktorom sa okamžite začali zjavovať prvé hustnúce kvapky chladného jesenného dažďa a zdusili oheň v svietniku predo mnou, ktorý zabudli zahasiť. Vysokú mramorovú sochu bohyne mesiaca zahalil dym stúpajúci k oblohe, a keď ho na moment rozfúkal vietor, namiesto umelecky vytesanej postavy Luny som v prúdoch dažďa zbadal Maxima s diabolským výrazom, v rukách napínal luk a mieril priamo na mňa. Žmurkol som a na podstavci opäť stála mierumilovná bohyňa.
"Šibe mi," zašomral som a pokračoval v ceste.
Nezamieril som do verejného domu, ako to asi Fluvia predpokladala, ale s pomocou obyvateľov som si našiel cestu do pompejskej arény. Išlo sa tam cez divadlo; ocitol som sa v miestnosti zloženej z troch krídel podopretých belasými dórskymi stĺpmi a z trojnožky som vzal groteskne vycerenú masku. Keďže mi opäť pripomenula prelud-Maxima, hodil som ju naspäť a zamieril k vysokej mreži oddeľujúcej arénu od divadla. Neviem, prečo som sem vlastne prišiel - asi ma pritiahol inštinkt gladiátora.
Znudený muž pri mreži mi ju bez slova odomkol (očividne by si nevšimol ani to, keby som tam vošiel ozbrojený dvadsiatimi mečmi s úmyslom všetkých tam zabiť) a ja som vstúpil do kruhovej arény vysypanej bielym pieskom, so stupňovitými sedadlami a plytkými miskami s čiernym uhlím po obvode. Keď ich za súmraku zapálili, muselo to vyzerať veľmi pôsobivo.
Bojovali tam dvaja sieťari, ktorých som kritickým okom, pozoroval, ale musel som uznať, že pokojne mohli obaja vyjsť spod rúk Potkanieho mužíčka. Pohybovali sa mrštne ako hady a očami divej mačky registrovali útok protivníka skôr, že mu ten vznikol v hlave.
Po chvíli si ma konečne všimli a pozvoľna prestali bojovať, zbrane hodili do piesku a potom sa ním trochu vyutierali. Starší z mužov zrazu pustil piesok z ruky a uprel na mňa svetlosivé oči. Vystrel sa a podišiel bližšie.
"Larcius Clodius, ak sa nemýlim?"
Študoval som jeho výzor a dospel k názoru, že naozaj netuším, kto by to mohol byť. Zároveň ma šokovalo, čo som ale nedával najavo, že neznámy gladiátor z Pompejí ma okamžite spoznal. Hneď to ale vysvetlil: "Chvíľu po vašom príchode do ludus sme my, vycvičení, smerovali do rôznych kútov Itálie. Z teba dosť srší charizma a vodcovská osobnosť - zapamätal som si ťa... na zvyšok života."
Vzdychol som. "A čo z toho vyplýva?"
"To, že tie chýry, že do mesta prišla legionárska skupina, asi nebudú dvakrát pravdivé," uškrnul sa. "A obaja vieme, že zavádzať ľudí nie je pekné. Niekto by im mal povedať, kto v skutočnosti ste," úškrn na jeho tvári sa ešte rozšíril, zdvihol z piesku svoju zbraň a pokojne prešiel popri mne. Len čo som si uvedomil, čo ide robiť, so zavrčaním som sa zvrtol a chcel som po ňom skočiť, ale bez toho, aby sa obzrel, kývol rukou smerom k druhému sieťarovi. Ten sa nezdržiaval so zbraňami, vrhol sa na mňa a holými rukami ma začal škrtiť. Doškriabal som mu ruky, ale nepomohlo to; napokon som mu z celej sily zozadu trafil rovno do oka, načo ma okamžite pustil. Keď som ho zrazil do piesku a vybehol k mreži, zaregistroval som odchádzajúceho gladiátora a strážcu, ktorý na mňa teraz, po informovaní, zúrivo zazeral. "Môžeš tam rovno ostať! Je to jediné miesto, kam patríš!" vyštekol a postavil sa mi chrbtom. Dobehol som k trojzubcu muža, ktorý kľačal v piesku a zakrýval si oko, čo mu pomaly vytekalo pomedzi prsty. So zbraňou som sa vrátil, rozohnal sa a strážcu som prebodol. Potom som si ho už len pritiahol, vzal mu kľúč na páse a odomkol som si. Keď som vyšiel z divadla, odušu som sa rozbehol.

Dorazil som na fórum - ten beh mi nepríjemne pripomenul naháňačku v Capue - a prezrel som si domy. Našu hosťovskú vilu som ignoroval a vydal som sa k priestrannému sídlu obkolesenému stromami, kde sa pred hlavným vchodom zelenal pestovaný trávnik - tento dom v tvare písmena U sa nachádzal trochu bokom a videl som tam ísť väčšinu mojej skupiny.
Minul som zopár vonkajších budov a stajne, patriace k vile, vošiel som cez otvorenú dvojitú bránu a skrz trávnik som zamieril ku vchodu. Skôr, než som sa dverí vôbec dotkol, roztvorili sa a ocitol som sa tvárou v tvár mladému mužovi s plnou náručou vlhkých tuník. Jeho vlastná už od nich začínala vlhnúť.
"Och," zháčil sa. "Poďte ďalej."
Vošiel som za ním a poobzeral som sa po malom átriu podopieranom dvomi pármi štíhlych stĺpov zdobených zložito vypracovanými kvetinami. Za plytkou nádržkou som zbadal dvor obkolesený ďalšími stĺpmi, presvetlenými slnečnými lúčmi. Bola to veľmi bohatá vila.
Až po chvíli som si uvedomil, že muž vedľa mňa stále trpezlivo čaká, kým mu poviem, čo tam hľadám, a kopa oblečenia mu zmáča tuniku čoraz viac.
"Prepáčte. Som Larcius Clodius, veliteľ..."
"Clodius," mužov jemný úsmev sa dvakrát rozšíril. "Samozrejme. Vaši muži sú vzadu v záhrade - proste prejdite priamo týmto smerom. Alebo ak sa chcete najskôr zoznámiť s pánom domu, zabočte na dvore doprava a v tretích dverách naľavo nájdete pekáreň."
Podľa inštrukcií som sa dostal k mužovi, ktorý aj so svojom pôvabnou manželkou dozeral na pečenie plochých oválnych bochníkov. Privítali ma a bez problémov mi povolili prístup do ich záhrady, ale žena sa pri pohľade na moje zaprášené oblečenie zhrozila a nekompromisne ma nahnala do kúpeľov, zatiaľ čo sluhovia čistili moje šaty v práčovni na druhej strane chodby.
Na chvíľu som si oddýchol v teplých kúpeľoch, potom som netrpezlivo vyskočil a obliekol si medzitým už aj vysušenú tuniku. Zamieril som do záhrady, ktorá mi svojou rozľahlosťou skoro vyrazila dych, bola ešte väčšia než dom, ktorému pri jeho tvare akoby chýbala časť prednej strany. No a v tejto záhrade, do ktorej by sa bez problémov vošlo dvesto ľudí - tak tu ich toľko aj bolo. Polovica celej mojej skupiny sedela pod stromami alebo si trénovali boj - a očividne sa nešetrili, zbadal som Dionýzia Krvilačného, aténskeho secutora, ako leží pod stromom a ruky si pritíska na obviazaný bok.
Len čo ma zbadali, zavládlo hrobové ticho a všetky oči sa upreli na mňa. Vyhlásil som: "Odhalili, že za legionárov sa len vydávame. Musíme zohnať ostatných a rýchlo zmiznúť." S očakávaním som na nich pozrel - rozprúdila sa živá diskusia a každý navrhoval niečo iné. Napokon sa mi podarilo zjednotiť ich, i keď len ťažko - gladiátor zvyčajne z boja neuteká - a vyrazili sme do mesta. Väčšina z nich vedela, kde kto býva, tak sme behali ulicami a zháňali sa.
Sol Invictus začínal druhú polovicu svojej cesty po oblohe, keď sme podľa dohody dorazili na fórum a celkom ho zaplnili. Prvá časť našej úlohy bola splnená - ale ani gladiátor z arény pri divadle nezaháľal a pravda sa rozšírila ako mor. Ako sme sa pri hľadaní skupiny blížili k divadlu, ľudia na nás pozerali čoraz nevraživejšie, a keď som z fóra mieril do našej hosťovskej vily, všimol som si, že obyvatelia mesta stoja v uliciach a vyzbrojujú sa všetkým možným.
Prebehol som cez vinice a dorazil ku vchodu, ale bolo zamknuté. Z celej sily som zabúchal, nečakal som na odpoveď, obehol dom a podišiel k zadnému vchodu - brána bola zamknutá tiež a neozývali sa spoza nej žiadne zvuky životom kypiaceho dvora.
Zaklial som a posledný razu som obišiel vilu, pretože som si spomenul na dvojicu nenápadných dvierok na severovýchodnej strane domu. Tie, ktoré viedli do obytnej časti, som našiel odomknuté. Opatrne som vošiel dnu, do absolútneho ticha a zvláštnej atmosféry domu, ktorý síce pôsobí ako dlho opustený, ale vy napriek tomu viete, že niekde v tmavých kútoch sa skrývajú živé bytosti...
Obozretne som prešiel okolo jedálne a kúpeľne a cez stĺpy som nazrel do átria, ktoré bolo úplne opustené. Zvrtol som sa a zamieril do záhrady, kde som preskúmal studňu, akoby tam mohol niekto byť.
"Larcius," ozvalo sa kdesi pri mne krátke syknutie a ja som od ľaku skoro padol do hlbiny. Spod baldachýnu stromov, ktorý neprepúšťal ani trochu svetla, vyšiel Maximus. "Prepáč, že sme ti neotvárali," ospravedlňoval sa a viedol ma na farmu. "Ale obyvatelia mesta sa na nás z nejakého dôvodu riadne naštvali a začali útočiť na vilu."
Dorazili sme na dvor, kde stáli vyzbrojení všetci zvyšní členovia mojej skupiny aj obe naše hostiteľky. Najskôr ma trochu zamrzelo, že som im klamal, ale potom mi to bolo jedno: vo vojnovom stave sa treba čo najviac kryť a útočiť.
"Zistili, že nie sme z légie," zašomral som a pokynul som im, aby ma nasledovali. "Vám nespravia nič, ste v tom nevinne," ubezpečil som ženy, pričom som o pravdivosti tých slov sám pochyboval. Vyviedli sme si všetky kone a potom sme už rýchlo vyrazili na fórum, kde sa zatiaľ situácia nezmenila. Vyskočil som na koňa a Ione prenechal Gaiovi, keďže asi práve ja si budem musieť dávať najväčší pozor. Rovnakou cestou, ako sme tam nedávno víťazne vošli, som zamieril von z mesta. Čo budeme robiť, keď budú brány zamknuté, to som zatiaľ neriešil.
Pompejčania nás začali tak neznášať, že po nás bez váhania strieľali z lukov a dorážali mečmi. Oplácal som im to rovnakou mierou a keďže som nemohol pozerať všade, párkrát ma zasiahli. Zatiaľ to nebolo nič vážne, ale cítil som, že zo zranenej kľúčnej kosti mi v pravidelných intervaloch vyteká krv a farbí mi tuniku na šarlátovo.
Popchol som koňa doprava medzi ľudí, ľahostajný k tomu, či ich pá skončí pod kopytami, za jazdy som sa postavil a strhol som tmavočervenú cisársku zástavu pripevnenú na dvoch tyčiach. Pevne som si ju obviazal okolo tela tak, aby mi chránila zranenie a jej široká druhá polovica za mnou povievala ako plášť.
Keď som od zástavy zdvihol zrak, s nepríjemným pocitom som zbadal, že dovtedy pomerne voľný stred cesty zahradili niekoľko lakťov odo mňa odhodlaní chlapi, ktorí nás chceli zastaviť vlastnými telami. Nezastal som, sklonil som sa zvieraťu ku krku a prudko som ho kopol do slabín. Kôň zaerdžal, poslušne pridal... a keďže muži sa ani nepohli, v poslednej chvíli sa odrazil a jediným plavným skokom preletel prvé tri rady - nerátajúc s tým, že to neboli aj posledné! Zúfalo sa pokúsil pretiahnuť svoj let, ale raz dopadnúť musel - a síce ľudia sa v okamihu rozostúpili, začul som, ako sa spod zadných kopýt ozvalo prasknutie kostí a okolo mňa výkriky. Odvtedy mi už v ceste nestál nik a konečne som dorazil k bráne, ktorá bola samozrejme zamknutá. Otočil som koňa a videl, že Maximus a Gaius s Ione sú už tesne pri mne a ostatní muži sa blížia tiež. Zoskočil som a skusmo potiahol za kruhy na bráne. Pravdaže, nič sa nestalo.
Pri pohľade na zachmúrených Pompejčanov, ktorí teraz úplne stíchli a ozývali sa iba kroky gladiátorov, som si uvedomil, že podobrotky to nepôjde.
"Počúvajte ma!" skríkol som, keď som sa opäť vyšvihol na koňa. "My sme vám nijako neublížili, čo si iste uvedomujete. Avšak ak komukoľvek z vás skutočne niektorý z mojich mužov ublížil, ozvite sa a ja ho tu na mieste potrestám."
Chvíľku som počkal - nezdvihla sa jediná ruka, ale zato sa ozval tenučký hlások: "Tamten obor mi zjedol môj mandľový koláč, ktorý som dostala ako dezert... Iste chápete, že som sa nemohla brániť." Z davu vystúpilo asi sedemročné dievča a prenikavo na mňa hľadelo inteligentnými očami. Potom ukázalo na jedného tráckeho otroka, ktorý snáď ani nevedel hovoriť, alebo aspoň neovládal latinčinu. "Ale nechcem od vás, aby ste ho trestali. Chudák aj tak vyzeral, že každú chvíľu odpadne od hladu, takže som rada, že som mu zachránila život," milo sa usmiala.
Napätie trochu povolilo a každý sa nenápadne usmieval. Predpokladám, že cieľom dievčaťa aj bolo zmeniť náladu. Ale napokon som musel pokračovať: "Keď nám okamžite neotvoríte túto bránu, celé vaše mesto skončí v plameňoch! A ako bojachtiví a krvilační gladiátori, prekliati bohmi, sme toho okamžite schopní," dokončil som tichšie a s nepostrehnuteľným odtienkom trpkosti v hlase.
Vtedy opäť ktosi vystúpil z masy ľudí a pokojne sa ku mne otočil. Z jeho svetlosivých očí pramenilo pohŕdanie.
"Caladus, najslávnejší gladiátor v dejinách," vyhŕkol vedľa mňa Maximus a naklonil sa v sedle, aby si ho poriadne poobzeral. "Zatiaľ prehral iba jeden boj, bojuje proti každému, nech už protivník vyzerá akokoľvek, a už si ho párkrát pýtali z Ríma..."
Keď sa Caladus ozval, prestal som Maxima počúvať. "Larcius Clodius," ozval sa rozvážne, "ako som už povedal, nebolo od teba pekné zavádzať úbohý ľud, ktorý je už beztak dosť mimo diania a jeho jednoduché myslenie ho obmedzuje možno akurát na uvažovanie o tom, čo si uvaria na obed. Nechajme ich premýšľať aj o iných veciach." V dave to zašumelo, ale proti slávnemu bojovníkovi nikto nevyslovil jediné slovíčko. "Nechajme ich premýšľať napríklad o tom, prečo ich gladiátor, o ktorom sa začínajú šíriť chýry od severných Álp až po Sicíliu na juhu, nasleduje mužov, ktorí porušili všetko to, čo ako gladiátor v ludus počúval."
Medzi ľuďmi sa zdvihla vlna úžasu, ale Caladus si ich nevšímal, podišiel k veži strážcu pri bráne a rázne zabúchal na dvere. Chvíľku sa tam dohovárali, potom mu muž trochu zdráhavo podal veľký kľúč a zavrel dvere. Gladiátor mi presne miereným hodom kľúč poslal, tak som kývol, opäť zoskočil z koňa a konečne otvoril bránu dokorán.
"Poďakujte tomuto mužovi za záchranu vašich honosných víl," povedal som a po ceste som zamieril ďalej na juh, v ústrety slnku. Už sa začínalo jemne skláňať k horizontu, za ktorým sa skrýval osud aj našej skupiny.
_________________
* - každá rímska légia mala vlastný symbol v podobe orla, túto insígniu niesol tzv. aquilifer-nosič orla

The gift

28. května 2009 v 20:04 Od vás
Darček od Lagy Croft. Thank you!

Komiks 13. - Doppelganger

25. května 2009 v 9:54 | Sonia |  Komiksy z TR
Pôvodne som to chcela ukončiť nejako ináč, ale v polovici tvorby som zabudla, ako som to zamýšľala XD
Pre tých, čo AJ moc neovládajú:

What the hell are you? - Čo, dopekla, si zač?
Er... which one of us? - Er... ktorá z nás?
You!! Llama! - Ty!! Lama!
I am you... with the flaws removed! - Ja som ty... s odstranenými chybami!
Incredibly fast... - Neuveriteľne rýchla...
...Right...just sometimes. - Správne... iba niekedy.
And I´m SO strong! - A som TAK silná!
Ahem...I just don´t like damned traps - they´re more treacherous then me... - Ehm... iba nemám rada prekliate pasce - sú zradnejšie než ja...

Sorry za prípadné chyby ;)

O pozitivizme alebo Ako spraviť Sonii radosť do konca života

22. května 2009 v 21:01 | Sonia |  Z denníku
Tento otrasne dlhý názov mal najskôr súvisieť len s prvou nižšie opísanou položkou a nemal ani ísť sem, ale napokon som sa kapku rozpísala :)

Nuž, toto berte ešte za nultý zápis, pretože s týmto druhá polovica nadpisu ešte nesúvisí. Ale súvisí s prvou polovicou. Jednoducho: kto ma bližšie pozná, môže začať jasať! Tá večne pesimistická lama, ktorá mala každú sekundu depresie a nezriedka vážne pomýšľala na samovraždu (je medzi vami nejaký psychiater? Snáď nie, nechcem, aby ma došli zavrieť do blázinca), a okrem iného sa ešte aj neustále podceňovala, je - aspoň na nejaký čas - zdá sa, preč!
No dobre, podceňovať sa asi budem, keďže ja to za podceňovanie nepovažujem :D Ale z nejakého dôvodu ma ovládla proste radosť zo života. Čo na tom, že ešte vždy ma môžu za moje nepríkladné správanie sa diabetika šupnúť do nemocnice a za svoje vysvečko budem pravdepodobne zrezaná.
Nechcem sa viac nejakým momentálnaym zlyhaním a podrezávaním žíl (okrem toho, trochu moc to potom bolí) pripraviť o všetky tie malé i väčšie radosti: písanie knihy! I keď je to paškvil! Blog a radosti z vás, milí návštevníci. Cosplay a proste hromady ďalších vecí...
Samozrejme, problémy tu stále sú aj budú, ale aspoň s niektoými sa môžem celkom dobre vysporiadať. Napríklad by som si fakt mala dávať pozor na glykémie a hmotnosť (to značí, že musím schudnúť, je zo mňa veľká usmievajúca sa tekvica XD) a zbaviť sa jedného náboženského idiota, ktorý mi v hlbokej minulosti spravil zo života peklo a teraz nenápadne robí opäť. Áno, Ni(c)k z ulice, hovorím o tebe. Pozdravujem.

"Nižšie opísaná položka" prichádza teraz: ďalším dôvodom môjho pozitivizmu sa stal Razzi, ktorý robil aktualizáciu SB. Všetky blogy opísal jednoducho prekrásne, a keď som si prečítala opis svojho, stratila som reč! Ďakujem, Razzi! Okrem iného si ma inšpiroval k nejakej ďalšej robote na blogu :)
Spomínaný článok je TU. Nájdete ma úplne dole :D

Jednou z ďalších príčin sú moji drahí Arabi (viď predchádzajúci zápis denníku). Okrem toho, že sú fakt až na počudovanie slušní (okrem jedného, čo mi ponúkal bezpečný sex, ale už je zablokovaný) sa jeden z nich vyjadril, aby som bola jeho kráľovnou, zatiaľ čo on bude faraónom. Napokon som sa uzniesla na kompromise: ja som faraónka a la Hatšepsovet a on moja múmia. Nenamietal.
Druhý prípad sa po tom, ako som mu na otázku odvetila, že som strašne nádherná a neodolateľne zvodná, vyjadril z ohromnej lásky ku mne, načo som sa síce opäť nekontrolovateľne rozosmiala (pripravte sa, keď mi to raz niekto povie do očí. Pár dní bude blog neaktívny, ako sa budem zotavovať zo strašného záchvatu smiechu XD), ale sranda musí byť. (A nemyslite si, že ja tomu verím, čo mi píšu! Často neverím ani bohovi zla s koncovkou -es, i keď viem, že to vždy myslí úprimne :)).

A čo ešte? Práve ma čaká štvordňové voľno! Yup, nech žijú maturity!!!


Proste som mnou ešte bude zábava, milí drahí :) Pevne verím, že ma opäť niečo len tak ľahko nerozhádže, zlých nálad mám už ozaj plné zuby. See ya!

Ďalšie video od spoluadmina :)

21. května 2009 v 21:09 Haluzné videá
Ďakujem pekne! (Neviem, čo originálne by sa ešte dalo dodať. Snáď len to, že úplný začiatok videa ma v sekunde dostal pod stôl. Neviete, prečo sa pri vyznaniach lásky vždy začnem desne rehotať? To bude asi genetická mutácia.)

20000 návštev

21. května 2009 v 20:52 | Sonia |  Tento blog
Necelého pol roka po písaní nadšeného článku o desiatich tisícoch sa musím pustiť do ďalšieho rekordu návštevnosti, ktorý bol pokorený včera večer! Nech už to znelo akokoľvek vyčítavo, som tak nehorázne happy, že asi vyskočím z okna :D Páni, vážne vďaka, vďaka za návšetvy tohto paškvil-blogu! Ste proste scary perfect visitors :)

Video od spoluadmina :)

19. května 2009 v 20:23 Haluzné videá
Vo videu by mala hrať moja fav pieseň We are, ale keďže zvuk videí mi akosi práve štrajkuje, musela som si ju pustiť z vlastných zdrojov XD Ale inak je video skvelé - uvedomila som si, ako žeriem FMV z TR4, a ešte (skoro) nevidené cutscény tiež potešia :)
Jednoducho, ďakujem moc a moc, Kurtistr!
(Ďalšie pozitívum? Druhý raz som spomenutá na YouTube, aká pocta XD)

Video od Kajka

16. května 2009 v 21:57 Haluzné videá
Merci et muchas gracias :) Spĺňa moje predstavy! ;)

O kontaktoch na Skype alebo Skúste mimo profil

15. května 2009 v 20:06 | Sonia |  Z denníku
Pred pár dňami (to je tou dvojsekundovou pamäťou. Už si ani nepamätám udalosti staršie než deň) som si nainštalovala Skype. Teda som poprosila bráchu, nebudem zatajovať, že som absolútny antitalent na všetko zložitejšie než hodinky. (Ehm, ako dlho mi už stoja? A čo s tým?)
Celá happy som sa pustila do vypĺňania profilu - dotazníky, nezáväzné testy a neznámkované písomky v škole, to je moje! Pozerám: krajina. No, Slovensko je moc trapné, to neuvediem. Tak som si prechádzala zoznam, až mi padol zrak na kľúčové slovíčko: Egypt. No jasne, však minimálne v jednom zo svojich minulých životov som tam musela bývať!
Nasledovalo políčko kraj. Pohrabala som sa v pamäti a vytiahla odtiaľ, že Egypťania (tí starovekí) si označovali kraje akože Kraj Ľadového medveďa či Kraj Volavky. OK, ide tam volavka. I keď skoro ani neviem, čo to je.
Dostala som sa k mestu, kde som bez váhania vyplnila Káhiru. Také podrobnosti ako slum a škatuľa od topánok sa tam už nespomínali, takže dobre, podobu svojho domova môžem zatajiť.
Predposledným poľom bolo pohlavie. Nuž, to snáď ešte viem, čo som, nie? Takže vypĺňam, že žena a plynule prechádzam k dátumu narodenia. A sakra. Teda niežeby som nevedela, kedy som sa narodila, ale asi bol už neskorý večer, a tam som tam úspešne naklikala 10. ledna 1902.
Teoreticky by to nebolo nič zvláštne, Egypt je predsa múmiami preslávený, že? Ibaže to bol práve ten začiatok.

Prvé dni so Skypom prebehli bez problémov, v zozname boli samí normálni ľudia (dokonca jedna osôbka, s ktorou som si kedysi nehorázne rada písala, juch - len ju teraz zohnať XD), ale potom sa ozval ktosi menom *** (z pochopiteľných dôvodov si ho musíte domyslieť sami).
Egypťan z Káhiry, wow, to by som nečakala. Každopádne začiatok bol zaujímavý: poslal mi obrázok kytky. Odposlala som totálne nechápavého smajlíka. Potom som zisťovala, čo je zač?

***: It´s me, Ahmed. I´m 34 years old. And I´m from Egypt.

Okay. To mi tak pomôže; sorry, ale mám dojem, že som o tebe v živote nepočula. Hlavne, že napíše It´s me! Ale keď si chudák myslí, že sme susedia... No ale tak sme napokon nadpriadli rozhovor (aach, ten musí mať z mojej AJ riadne komplexy XD), a to asi v tomto duchu:

***: It´s me, Ahmed. I´m 34 years old. And I´m from Egypt.
Sonia11111992 (o pár minút): And where are you from?
Sonia11111992 (o ďalších pár minút): How old are you?
Sonia11111992 (ešte o ďalších pár minút): My name´s Sonia. And yours?

Šmárja, myslím, že ten deň som bola kapku mimo. Ešte som uviedla veci na pravú mieru, že som z jednej diery v strednej Európe a vážne nemám 117 rokov, a tým doterajší kontakt (teda jeho zaujímavejšia časť) skončil.
Ach, nie, ešte mi poslal čosi ako " سخىهش ". A ja na to:

Sonia11111992: What was this (quote)? Hieroglyphs?

Z nejakého dôvodu sa mu to desne páčilo.

Tak tri dni zatým mi došla ďalšia správa od ďalšieho XY: "هاي كيفك".
Ako díky, je mi úplne jasné, čo si chcel povedať (hu, to bude tým profilom. Nezabúdaj na to). Tak som vyjachtala čosi v štýle "Ahem... pardon?" Za čím nasledovalo

Sonia11111992: Ahem, pardon?
XY: pardone de quoi
no commpre
hi sona reponde moi
s v p
ok
Sonia11111992: Hmmm... est-ce que tu parle anglais?
(Nepozerajte tak na mňa, FJ sa učím už dva roky, ale neviem ju XD)

No tak našťastie z neho vyliezlo "of course" (ale musím povedať, že do toho stále plietol franinu a anglicky vedel len o trochu lepšie než ja francúzsky), ale beztak, keď som napísala, že v skutočnosti som z diery v strednej Európe, pravdepodobne omdlel od rozhorčenia a zatiaľ nenapísal. Lebo kým si ešte myslel, že sme susedia, napísal:


XY: I´m 30.. And I´m single..


Šmárja, čo som komu spravila? To sú Egypťanky také prístupné? XD (A... boh zla s príponou -es.. ešte vždy myslím, že o takú vekovú kategóriu ozaj nemám záujem :D)


No, tak zatiaľ je to z mojich egyptských skypových známostí všetko, ale aj keď nemôžem vedieť, či si náhodou nepíšem s teroristami alebo narušenými osobnosťami (avšak musím priznať, že pán XY je celkom slušný... no na Egypťana XD), je to desná haluz. Vážne celkom odporúčam mimo profil, aspoň si posilníte anglinu, keď už nič iné (OK, nedávajte si do krajiny Čínu...).
A keď ma raz dôjde zavrieť Interpol, že som sa stala členkou medzinárodnej teroristickej organizácie... tak vám predtým ešte dám vedieť, že až taký skvelý nápad to nebol XD




Mimochodom, pokiaľ ma chcete kontaktovať na Skype, buď cez spomínaný nick alebo pravé meno.

Pár videí

12. května 2009 v 20:48 Haluzné videá
Opäť som našla pár skvelých kúskov :) Od autora ThatNorskChick2.


Naj knihy mesiacov: marec, apríl

10. května 2009 v 20:34 | Sonia |  (Nielen) o mne
Ehm, myslím, že na toto som kapku zabudla. To som celá ja. Zároveň upozorňujem, že prvé dve knihy sú za marec, ďalšie dve za apríl.

Zatmenie

(autorka Stephenie Meyerová)

Nuž, myslím, že sa ani príliš neoplatí opisovať to. Kto čítal, iste vie, vo co go, kto nie, za prezrádzanie obsahu by ma zabil. :D

Môžem akurát povedať za seba, že sa mi to páčilo. :D

Alexander Veľký - Dedič ríše

(autor Valerio Massimo Manfredi)

Počuli ste už pojem beletrizovaný životopis? Táto kniha by sa tak s ohromnou nadsázkou dala nazvať, i keď pravdaže Alexandrove roky života sú iste hlavne dielom fantázie, ale dá sa z nich poučiť o vtedajšom živote (niečo ako V stopách Spartaka... až na to, že Alexander nie je nekonečný paškvil).

Séria má tri diely, ale ani počas nasledujúcich dvoch mesiacov od prečítania knihy som sa nedopokala k druhému dielu, tak neviem, či je aj pokračovanie také dobré. Každopádne toto by som odporučila.

Rozbřesk

(autorka S. Meyerová)

Páni, tak vážne, skutočne sa to stalo a už sa to neodstane!! Potešilo ma to moc a moc, i keď záver sa dosť blížil klasickému rozprávkovému klišé.

Krútite hlavou, o čom to trepem? Prečítajte si knihu :P

The Thieves of Ostia

(autorka Caroline Lawrence)

Juch, moja prvá "vážna" kniha v anglickom origináli :D Vybrala som si ju hlavne preto, že sa odohráva v starovekom Ríme, na ktorý som momentálne zaťažená, a potom, úroveň nie je príliš vysoká, dokonca by som sa odhodlala preložiť to, pokiaľ by sme to niekedy vydávali. A takisto sa môžem poučiť o živote v tých časoch, čo viac si môžem priať?

Nový SB

9. května 2009 v 21:48 | Sonia |  Rozličné kecy
Načo sa vykecávať. Chce sa mi spať. Tu máte akurát odkaz. XD

Od Lufíka a kalak

9. května 2009 v 21:44 | Sonia |  Od vás
Od Lufíka:
Od kalak:
Díky, díky.

Náznak obsahu

4. května 2009 v 21:01 | Sonia |  Z denníku
Nová rubrika bude prevažne, ako sa poznám, stresujúco-zábavná, to bude závisieť od toho, v akej budem nálade. Samozrejme to nebude priamo denník, písať takto verejne štýlom "ach bože, ten nádherný chalan sa na mňa dnes pozrel! Asi omdliem!!" by nebol asi najlepší nápad.

Ale keďže som dosť otvorený človek (radím vám, aby ste hneď ušli), nechcem ani sama vedieť, čoho sa tu ešte dočkáte XD Robím to najmä preto, lebo nemám nič ako bútľavú vŕbu, o kamarátoch ani nehovoriac a normálne sa pozhovárať s rodičmi? Preboha. Na vyvankúšovanú izbu som ešte mladá.

A občas sa hodí poriadne sa vypísať, i keď len neurčito. Človeka to teoreticky odradí od poriadne blbých nápadov.

Darčeky

4. května 2009 v 20:00 | Sonia |  Od vás
Od Hanýska. Diky, Hani, si mocinky zlatučká :) :D
A od Tomb Raider. Diky, si ešte viac zlatušká XD

Plus video pre SB, nad ktorým sa mi nechce rozmýšľať, ako a či ho sem napasovať, takže len link:

Pozvánka od Emingosa

2. května 2009 v 21:57 | Sonia |  Od vás
Pozvánka od Emingosa na jeho narodeninovú párty. Síce nemôžem nič sľúbiť, ale je to milé :D