Únor 2009

Taký jeden totálne zbytočný článok

28. února 2009 v 13:13 | Sonia |  Rozličné kecy
---------♥LOVE♥----------------♥LOVE
------♥LOVE♥LOVE♥------♥LOVE♥LOVE♥
----♥LOVE♥LOVE♥LO---VE♥LOVE♥LOVE♥
------♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥LOVE
--------♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥LO
----------♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥
------------♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥LOV
--------------♥LOVE♥LOVE♥LOVE♥L
----------------♥LOVE♥LOVE♥LOVE
------------------♥LOVE♥LOVE♥LO
--------------------♥LOVE♥LOVE♥
----------------------♥LOVE♥LOV
------------------------♥LOVE♥L
-------------------------♥LOVE
---------------------------♥LO
--------------------------------------------
------------------♥LOVE♥------------♥LOVE♥LOVE♥
-----------♥LOVE♥----♥LOVE♥-----♥LOVE♥---♥LOVE♥
-----------♥LOVE♥-------------------♥LOVE♥-----♥LOVE♥
-------------♥LOVE♥-----------------♥LOVE♥-----♥LOVE♥
-----------------♥LOVE♥-------------♥LOVE♥---♥LOVE♥
--------------------♥LOVE♥----------♥LOVE♥LOVE♥
---------------------♥LOVE♥---------♥LOVE♥---♥LOVE♥
------------------------♥LOVE♥------♥LOVE♥-----♥LOVE
---♥LOVE♥----------♥LOVE♥-------♥LOVE♥--------♥LOVE♥
-----♥LOVE--------♥LOVE♥---------♥LOVE♥-------♥LOVE♥
-------♥LOVE-♥LOVE♥--------------♥LOVE♥------♥LOVE♥
------------♥LOVE♥------------------♥LOVE♥----♥LOVE♥
----------------------------------------♥LOVE♥LOVE♥
Pošli toto všem svým SB, které máš ráda. Nezapomeň i na mě. Pokud to nepošleš, bude to znamenat, že je nemáš ráda.


Když se Ti to vrátí 1x: Hledej nové SB !
Když se Ti to vrátí 2x: To je dobrý začátek !
Když se Ti to vrátí 3x: Jsi dobré SB !
Když se Ti to vrátí 4x: Zůstaň takové SB jaké jsi !
Když se Ti to vrátí 5x nebo vícekrát: Ochraňují Tě SB !
Za 4 dny dostaneš tento odkaz zpět od každého, kdo Tě má rád!!!
Když tento řetěz přerušíš, navěky zůstaneš smolařem!!!
Pošli to svým SB jestli je máš rád, jestli Tě mají rádi i oni pošlou Ti to zpět !!


Hovoria vám tieto desy niečo? Keďže mi to už poslala kopa ľudí, pravdepodobne hej, ale bola by som veľmi rada, keby ste mi takéto niečo nepísali :) Snáď si fakt nemyslíte, že vás všetkých hrozne nenávidím, keď som tým nikomu nespamovala do komentárov? Práve naopak, však áno :)
Ďakujem za pochopenie a za to, že s tým odteraz seknete XD

23. diplom (Daněk)

26. února 2009 v 21:28 | Sonia |  Od vás
Ďakujem zaň :)

3. kolo SONB

25. února 2009 v 20:13 | Sonia |  Tento blog
Takže, nejak po biede s najvyšším počtom hlasov som sa prekopala do tretieho kola, čo znamená, že ak náhodou ťuknete na nasledujúcu adresu a pri hlasovaní sa preťuknete na moje meno, možno sa dostanem ešte ďalej. Zaslúžim si to? (Nie!) Teda, hm... zváženie je iba na vás, každopádne veľmi ďakujem za všetky minulé, súčasné a prípadné budúce hlasy :)
An address:


Lady Lara - Poker Face

24. února 2009 v 21:05 Haluzné videá
Síce som toto video videla už minimálne na dvoch blogoch, so sebazapretím budem desne opakovať a uverejním ho tiež (nehovoriac už o tom, že je i na YouTube :D). A pokiaľ mám priznať, komu vďačím za jeho objav, tak je to Lufík.



Kapitola 12: A veci sa dejú

23. února 2009 v 19:56 | Sonia |  Poviedka: V stopách Spartaka
Svitalo. Dávno som prestal rátať, koľký deň sme v ludus, ale že tento bude posledný, to som vedel úplne presne, takisto, ako som vedel, že o štyri hodiny by sme už mali byť za hradbami mesta. Vzal som drobné amulety, ktoré som nosil aj (a najmä) pri výcvikoch, a obetoval som ich dvom bohyniam: Liberte, bohyni slobody, a Fortune. Šťastie budeme potrebovať.
Počas raňajok sme na seba hádzali sprisahanecké pohľady, ale napokon som to musel nenápadne zatrhnúť, aby si nás nevšimli stráže.
Priam nadšene sme vyrazili na dvor a na moje potešenie sme tam zbadali aj skupinu Potkanieho mužíčka. Trénoval svojich gladiátorov, akoby z nich chcel vytriasť dušu, ale ako som videl, patrili k tým najlepším, až som začal ľutovať, že z nich beriem iba Gaia.
Ktorýsi zo strážcov nám hodil zbrane, ktoré sme chceli (Krixos bol kdesi preč), a tak si každý vybral to, s čím bojoval najlepšie. Dionýzios Krvilačný sa zmenil na secutora, Publius Cornelius na dimachera s dvomi mečmi, z Kelta, na ktorého meno som si nikdy nemohol spomenúť, sa stal ťažkopádny hoplomachus v plnej zbroji a ja som si trénoval útoky sieťara. Bol som tak nervózny, že moja sieť napokon pristála na strážcovej hlave.
A čas bežal. Tempus fugit, amice.
Napokon som zvoľnil už beztak pohodlné tempo a pozrel na oblohu. Sol Invictus, slnečný boh, sa už dostal ďalej, než som predpokladal, preto som rýchlo odložil zbrane a vyrazil k izbám, kde ma mala čakať Ione.
Prešiel som po chodbe a zahol k izbám... keď vtom sa spoza rohu vynoril Gaius a za ruku držal Ione. Tvárila sa tak vydesene, že som ho pritlačil k stene a zavrčal: "Čo tu s ňou robíš?"
Gaius ma odstrčil a úplne pokojne odvetil: "Utekáme zo školy, a keďže ty robíš to isté, rád sa k nám pridáš, nie?"
Od úžasu mi padla sánka. "Vedel si o mojom pláne?"
"Dozvedel som sa o ňom teraz od Ione, a musím ti povedať, že si riadny blázon, Larcius. Celkom chápem, že so sebou nechceš vláčiť celé osadenstvo školy - i keď by ti to neodpustili - ale ak teraz začnete zabíjať stráže a brať kone, ostatní sa pravdepodobne hneď pripoja k vám. Nemyslíš, že by bol lepší tajný útek?"
Počúval som ho, rýchlo sa rozhodoval a menil plán.
"Nie, Gaius. Vzbúrime sa teraz, otvoríme bránu dokorán a kto bude chcieť, pôjde s nami. A vonku zmizneme ako dym, síce nás pri takom počte nájdu, ale lepšie sa ubránime pred légiami."
"To by som chcel vidieť," uškrnul sa, ale keď som sa vydal naspäť, nasledovali ma. "V našej skupine je všetko pripravené. Môže sa to začať."
Pri dverách sme sa otočili k Ione a prikázali, aby ostala v úkryte, kým sa nestrhne búrka chaosu. Potom sme chvíľu po sebe vyšli von a pripojili sa k svojim skupinám.
Slnko stúpalo po oblohe a pomaly sa začínala horúčava neskorého leta. Sledoval som ho, kým nevystúpilo tak vysoko, že strážna veža pri bráne začala vrhať dlhý tieň na nádvorie. Vtedy som vyhodil trojzubec do vzduchu a znovu ho chytil (ale len tesne, ak mám byť úprimný). Povstanie začalo.
Okamžite sme sa vrhli na stráže, ktoré síce spozorneli už predtým, keď videli, ako neustále pozeráme na oblohu, ale toto nečakali. Ledva stihli vytasiť meče, už sme ich kosili, Maximus medzitým horúčkovito odväzoval kone.
Prebehol som po dvore a prudko otvoril dvere, za ktorými mala byť Ione. Nebola tam. Vbehol som do chodby a volal na ňu. Už ma chytala panika, keď sa vynorila zo spálne, držiac v ruke čosi zlaté.
"Hľadala som svoj medailón," začervenala sa a prišla ku mne. "Už sa to začalo?"
Rýchlo sme sa vracali, znepokojení tichom, ktoré zrazu nastalo naokolo. Keď som opatrne pootvoril dvere a vyzrel na dvor, ten pohľad mi napätím a hrozbou, ktoré sa v ňom tajili, vyrazil dych: napravo som zbadal nehybnú skupinu strážcov, ktorí ako jeden muž upierali pohľady na opačnú stranu, kde, trochu bližšie k bráne, stáli gladiátori so zbraňami v pohotovosti. Medzi týmito znepriatelenými skupinami, pri stajni, stáli tí, ktorí sa nevedeli rozhodnúť, na čiu stranu sa pridať.
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, prečo je brána zavretá - kľúč som mal predsa ja. Zvažoval som šance, aké som mal na úspešné dobehnutie k bráne a jej nerušené odomknutie.
Tie sú tak 1:1000 (pozn.: v tých pomeroch sa absolútne nevyznám :D), chlapče.
Stiahol som sa do chodby, aby som pouvažoval, čo ďalej - napokon, ani jedni nevyzerali, že by sa chceli pohnúť proti sebe - ale predsa len si ma všimli a strelci z radov našich strážcov v sekunde napli luky. Vyslali na nás s Ione spŕšku šípov.
"Pri Anupovom chvoste!" zvolal som, neuvedomujúc si, kedy a kde som to už počul. "Kry sa!" sotil som Ione za seba a prikrčili sme sa pri stene, hneď nato sa tesne pred nami mihlo zopár šípov, ktoré dopadli do tmy.

"Sme veľmi dobre konsolidovaní, Maximus, keď teraz zaútočíme ako celok, nemajú šancu," hustil Gaius do Maxima, ktorý stále váhal, čo robiť, a hádzal neisté pohľady k pootvoreným dverám, ktoré Larcius nechcel zavrieť pravdepodobne preto, aby nevyzeral ako zbabelec.
"Predpokladám, že stráže sa tiež nerozpŕchnu ako holuby," odsekol, trochu urazený, že ho Gaius - i keď priateľ - poučuje. Vložil do luku dva šípy. "Ale ak sa nepohneme, stane sa nám z Larcia ježovka."
Nenápadne prešiel na kraj skupiny, pokľakol na jedno koleno a starostlivo namieril na stráže, ktoré už vyrazili k chodbe.
To sa už spamätal aj zvyšok vzbúrencov a s pokrikom vyrazili proti nepriateľovi. Skupina velitov ich ostreľovala oštepmi, kým im nedošlo, že onedlho budú bez zbraní, equiti z oboch strán sa pustili proti sebe a celkovo zavládol taký zmätok, že mňa s Ione si už nik nevšímal. Bežali sme cez dvor k bráne a celý čas som sa snažil chrániť ju zo všetkých strán. Medzitým som sa v behu zohol a schytil meč ležiaci pri akejsi mŕtvole.
Konečne sme tam dobehli a hodil som dievčine aj kľúč, pretože sa k nám vrhli strážcovia brány. Keď sa mi podarilo zneškodniť ich a obrátil som sa k Ione, videl som, že na mňa úzkostlivo pozerá a pomaly, ale isto bledne.
"Čo je?"
"Larcius... ten kľúč tam nepasuje!"
Zaklial som a bezradne pozrel na dvor, kde stále prebiehal urputný boj a nevyzeralo to, že by prevažovala jedna strana - ale vedel som, že po čase by nás porazili, iste ich bolo viac než nás.
Zrazu sa naľavo ozval zúrivý štrngot zbraní a výkriky, silnejšie než predtým. Uvedomil som si, že Gaius sa s malou skupinou snaží prebiť k otvoreným dverám strážnej veže, kam vbehli protivníci, postavili sa hore k strieľňam a začali po nás páliť. Pomaly získavali navrch.
A to sme ešte ani nevyšli zo školy!
Nechal som Ione stáť pri dverách, obehol som bojujúcu skupinu a prešmykol som sa do veže. Na úpätí schodov som zaváhal a obzrel sa naspäť, ale dvere niekto pribuchol a cesta viedla už len nahor. Bezmyšlienkovito som zablúdil rukou k pásu - a okrem pugio, dýky, som nahmatal aj sieť. Dostal som nápad a už rozhodne som začal vystupovať nahor.


* * *


Ione chvíľku priam šokovane hľadela za svojím ochrancom, ktorý bez slova zmizol vo veži, potom sa odvrátila a napínala zrak cez celé bojisko. Sledovala všetkých equitov, ale až keď zbadala, že z jedného konského chrbta lieta po strážcoch jeden šíp za druhým, pousmiala sa a rýchlo sa zakrádala popri stene smerom k Maximovi.
Bez ujmy sa dostala až k nemu, skryla sa za koňa, aby ju medzitým netrafili a upozornila na seba. Maximus skoro spadol dole a už sa nadýchol, že jej poriadne vynadá, ale rýchlo mu ukázala kľúč: "Tento nie je od brány. Larcius nevie, čo teraz."
"Kde je?"
"Vbehol hore do veže, ale obávam sa, že na všetkých strážcov tam je sám," prosebne naňho hľadela.
Maximus zaletel pohľadom k veži, odkiaľ ešte vždy vyletúvali husté roje šípov, potriasol hlavou a svižne zoskočil z koňa.
"Skry sa, Ione! Ja musím ešte niečo vybaviť." Zostrelil strážcu, ktorý sa blížil k dievčaťu a vybehol k izbám. Ione opäť zostala sama a do duše sa jej vkrádalo plazivé zúfalstvo.


* * *


Zastal som vo dverách a rýchlo pohľadom zhodnotil okrúhlu miestnosť. Potešilo ma, že pri strieľňach sú iba traja muži, ale tretí stál na opačnej strane. Nechytím teda všetkých naraz.
Zvolil som moment prekvapenia namiesto nenápadného prikrádania sa (pretože podľa zákona schválnosti by som určite zakopol, preletel okolo vyjavených strelcov a vypadol úzkym oknom von), skočil som dnu, v sekunde rozprestrel sieť a presne podľa techniky, akú ma razu učil retiarius zo skupiny Potkanieho mužíčka, som ju vrhol na príliš pomalých mužov. Kútikom oka som videl, že v nej skončili obaja, zvrtol som sa k tretiemu a bez problémov som ho zneškodnil, keďže bol ozbrojený akurát dlhým lukom. Pozrel som na chudákov pod ťažkou sieťou, vyhodil ich luky z okna a poobzeral sa. Nebolo tu už nič, tak som sa vydal ku dverám.
"Počkaj, gladiátor," ozval sa strážca, ktorý na mňa pozeral s takým prekvapením a z hlasu mu zaznievala vďačnosť, tak mi došlo, že sa už lúčil so životom. "Keď pôjdeš dolu chodmi, pozorne pozeraj na ľavú stranu. Nájdeš tam tajnú páku na otvorenie brány."
Kývol som a zostupoval dole, tak uprene sledujúc ľavú stenu, že som sa skoro zabil na pravotočivej zákrute schodiska, ale skutočne som objavil dieru, do ktorej som váhavo strčil ruku a nahmatal vyťahovaciu páku. Stlačil som ju a okamžite vybehol na dvor.
Brána sa pomaly roztvárala.
Vyskočil som na koňa, spoza ktorého mi zakývala Ione, vytiahol som ju pred seba a precválal pomedzi bojovníkov k východu. "Za mnou! Poďte za mnou!"
Gladiátori sa prekvapene obzerali a pribiehali ku mne. Zrazu sa ozvali výkriky: "Ludus je v plameňoch!"
Prudko som pozrel smerom k stajniam, kde už nebolo jediného koňa. Vlastne, mýlil som sa. Naraz sa odtiaľ vynoril zachmúrený Maximuss, viedol malého neosedlaného koníka a dokorán otvoril dvere, z ktorých už šľahali plamene.
Vyskočil naň, popchol ho smerom k nám a mával, nech sa už pohneme. Otočil som svojho koňa, rýchlo sa uistil, že Gaius je tiež kdesi tu a uprel som zrak rovno pred seba.
"Za slobodou!" zvolal som.
"A za dobrým jedlom!" vykríkla Ione, čím vyvolala bohvieakú reakciu, pretože som už vyrazil z ludus, na sekundu uvažujúc, kedy to dievča naposledy jedlo.
Teraz sme už veľmi rýchlo preleteli cez mesto, prerazili cez posledné vozy privážajúce posvätné obety a potraviny a precválali krížom cez Via Appia do voľnej prírody. Ione sa obzrela za vozmi. "Nebyť tej jednej mojej hlúposti, mohla som teraz pripravovať vo Vestinom chráme mola salsa* na oslavy... ale toto je omnoho dobrodružnejšie!"


* * *


Krixos Lupus, ktorý sa nechcel zúčastňovať tej pohromy - úteku hromady gladiátorov z jeho renomovanej školy - odcestoval hneď potom, ako dal Maximovi kľúč, do neďalekého Neapolu, vraj kvôli obchodu s otrokmi. Teraz sa bez jediného kúpeného muža vracal naspäť a dúfal, že už bude po všetkom.
Bolo.
Už zdiaľky videl dym stúpajúci z trosiek a nepotreboval ani svoju intuíciu divokého zvieraťa, aby vedel, že je to jeho škola, a že sa niečo sakramentsky pokazilo. Akoby zázrakom sa nechytilo aj okolie, bujnenie už tlejúceho ohňa zastavili pevné kamenné hradby.
Lupus pohnal koňa do trysku a zastavil pri menšej skupine strážcov, z ktorých vina či hanba priam sršala, keď ho zbadali. Úctivo sa rozostúpili, aby mohol prejsť k bráne, ktorú oheň snáď zázrakom neporušil. Jej krídla akoby s výsmechom poskytovali výhľad do dvora, kde sa piesok miešal s popolom a krvou.
Krixos vytrhol spoza pása meč a zavrčal: "Ach, Maximus." Prudko vrhol zbraň dopredu, až sa jeho kôň, vydráždený aj pachom krvi a skazy, vzopäl na zadné nohy. Meč sa zabodol do zeme a slabo zarinčal.
"Čo ste to urobili...!"

Nad zničenou Lentulou Batiatou už začali krúžiť krkavce a sledovali malé postavičky tam dole - zdalo sa, že niektoré sa hýbu a celkovo stále robia všetky tie smiešne ľudské pohyby, ale očividne tam bolo dosť potravy, ktorá by sa dala nerušene konzumovať. Začali sa spúšťať nižšie.


* * *


Jednou rukou som držal uzdu a druhou podopieral Ione, ktorá, ako sa mi zdalo, pomaly zaspávala, len občas zdvihla hlavu a pozrela, kadiaľ ideme.
Akoby som to vedel ja sám. Ešteže vedľa mňa cválali Maximus s Gaiom a fakticky viedli celú skupinu, takže sme sa mohli nerušene porozprávať.
"Tak čo, Ione? Tešíš sa, keď nás budú naháňať cisárske légie a každý deň nám bude hroziť smrť? Nechceš sa vrátiť späť do Vestinej svätyne?" doberal som si ju.
Udrela ma, že som skoro zletel z koňa a unavene sa usmiala. "Bude to perfektná zábava, Larcius," odvetila sarkasticky a opäť sa mi oprela o hruď. "Ale o mňa sa neboj. Vždy som mala tuhý korienok."
Myslel som, že potom už naozaj zaspala, ale o chvíľu som zaregistroval, že čosi šepká. Sklonil som sa k nej a počúval - tíško spievala:


Zo školy ušli, nehľadiac nazad,
cválajú krajinou do neznáma,
osud závisí od jeho nálad:
len cisár vie, či nastane dráma.

Lenže on má ctižiadosti dosť
a nechce ich nechať uniknúť...
Otvor predsa oči, Gaius**! Smúť!
Zdržíme sa tu už len ako hosť.



Pozrela hore na mňa a usmiala sa, dávajúc najavo, že plne verí nášmu úspechu.
Neboj, Ione. Budem sa snažiť nesklamať ťa.
_________________
* - slaný koláč, pripravovaný pri festivaloch a uchovávaný vo Vestinom chráme
** - skutočné meno Caligulu, "Topánočky", je Gaius Claudius Nero


Ďalšie spriatelené blogy!

21. února 2009 v 20:36 | Sonia
Páni, ľudia, v posledných troch dňoch ma snáď každý majiteľ blogu o TR na nete požiadal o ruku... safra, čo to trepem, už mi z toho totálne hrabe. O spriatelenie. Počet SB sa pomaly škriabe k štyridsiatke, pekné, pekné :) Ale mojím cieľom vlastne bolo naviesť vás k týmto novým stránkam.

Delfská veštiareň - I. časť

21. února 2009 v 20:21 | Sonia |  Poviedky - historické
Ari, konečne spĺňam tvoje druhé želanie (ale samozrejme si toto môžete prečítať aj ostatní :D), a to teda tú poviedku zo star. Grécka... No, poviedku. Skôr by si to zaslúžilo označenie šľahnutá paródia, aj keď aj tu sú niektoré veci pravdivé. Ale - humoru nikdy nie je dosť.

__________

Demos

Demos prudko zastavil, ledva lapajúc po dychu. Tento deň bude do smrti preklínať!
Mladý, iba dvadsaťtriročný Tesálčan, v súčasnosti žijúci na ostrove Salamis - dosť ďaleko od svojej rodiny, ktorá s mladíkom, srdečne kašľajúcim na úctyhodné božstvá a dobre mienené rady, nikdy nevychádzala dobre - si počas svojej zatiaľ krátkodobej, ale veľmi úspešnej kariéry baníka zarobil istú sumu, ktorá mu zabezpečovala slušné živobytie. Vďaka protekcii do bane chodil iba raz mesačne (nastúpil včera a ešte sa tam ani nebol ukázať), ale každý deň dostával plat a ukladal si ho do Národnej aténskej banky na druhej strane prielivu, ktorý vždy, keď si chcel ísť vybrať peniaze, vlastnoručne preplával, a kým dosiahol pevninu, hlava sa mu vyčistila; uvedomil si, že peniaze vlastne až tak súrne nepotrebuje. A tak sa jeho majetok postupne zvyšoval... až doteraz.
Demos zaťal ruky do pästí a prechádzal pestovanými gréckymi hájmi, ponorený v myšlienkach. Jeho problémom bola príliš veľká vášeň pre kocky - pri tejto hre trávil denne niekoľko hodín (v priemere tak 30), často hral sám so sebou a vždy sa hádal s tou polovicou, ktorá vyhrala a ľutoval tú, ktorá musela prehrať. Ale tentoraz prebiehal tvrdý súboj medzi ním a akýmsi mužom v krčme, ktorý ho pozval zahrať si aj s jeho priateľmi, ale tí odstúpili, keď videli, že v tej hre začína ísť o všetko.
Skutočne o všetko! Demos vsadil aj posledný pár sandálov, hodil... a druhá z kociek sa zastavila na hrane, chvíľku neisto balansovala - a potom sa prevrátila na tú stranu, ktorá bola pre Demosa nevýhodná. Vlastne svojho protihráča podozrieval, že do kocky fúkol.
Demos vstal, schytil pripravený šek, ako pravý starogrécky džentlmen ho podpísal, potom ho znechutene hodil víťazovi, toho opľul a vybehol von, za mesto - preč, aby si vyčistil hlavu a rozhodol sa, čo ďalej.
Písal sa koniec piateho storočia pred Kristom.

"Quo vadis, chlapče!" strhol sa na zvuk jasného hlasu.
"Čože?" odplašil myšlienky na svoje nešťastie a vyjavene pozeral na kľačiaceho starca v bielom rúchu, ktorý ho pozoroval ostražitými sivými očami. Tajila sa v nich múdrosť storočí a hlúposť milénií.
"Pýtam sa, kam kráčaš," odvetil starec namrzene. "Ty nie si Riman?"
"Grék ako repa," udrel sa Demos do pŕs, až si spôsobil miernu srdcovú arytmiu a chvíľkovú dýchavičnosť. Kašľať na patriotizmus, pomyslel si a nahlas povedal: "Idem si od múdrych pýtať rady," - ani nevedel, ako mu to napadlo.
"Tak to si na správnej adrese," zasvietili mužovi oči a nadšene vyskočil.
"Naozaj? Kde mám teda niekoho múdreho hľadať?" spýtal sa Demos dychtivo. Muž naňho ľadovo pozrel. "Vidíš ho pred sebou," odsekol a kývol mu. "Poď za mnou, mladý muž."
Zaviedol Demosa k jednoduchej štvorcovej svätyni, ukrytej medzi stromami, na ktorých boli pribité výstražné tabule s nápismi Nezamestnaným vstup zakázaný! Demos na ne pozrel a potom sa neisto spýtal: "Keby som nepracoval v bani a žil zo štátnej podpory, nemohol by som sem vojsť?"
"Nemaj hlúpe otázky, chlapče," odbil ho starec a vošiel do svätyne, kde sa šero snúbilo so zväzkami slnečných lúčov. Kňaz - však kto iný by žil na takom mieste, ešte s výnimkou bezdomovcov, väzňov na úteku, šialencov, vydedencov, odvrhnutých manželov/manželiek, nepolepšiteľných rojkov, atď. atď. - teda kňaz potajomky vybral baterku a osvetlil si zospodu tvár, aby vyzeral tajomnejšie.
"Takže, chlapče," zahrmel, "najskôr tvoje meno, rodné číslo a PIN-kód v bankomate!" Demos mu až na tretiu vec všetko prezradil, argumentujúc: "Beztak by vám bol kód nanič, pretože nemám ani drachmu - a práve preto som prišiel." Nadýchol sa, že mu vyrozpráva, čo sa mu stalo, ale starec nečakal, vypol baterku, vyšiel zo svätyne a otočil sa na odchod.
"Čo sa deje?" vyhŕkol Demos.
"Je mi jasné, že mi za moje služby nebudeš môcť zaplatiť," odfrkol kňaz. "Preto ťa mám na háku, poraď si sám!"
"Na koho sa mám teda obrátiť?" vykríkol za ním zúfalý Demos.
"Najvyšší aténsky súd? Grécky súd pre ľudské práva? Medzinárodný súdny dvor v Haagu? Bohovia na Olympe? Delfy?" pokýval starec hlavou a zmizol medzi stromami.
"Blázon," zavrčal za ním, ale potom mu došlo, čo muž spomínal. Delfy? Možno by stálo za to pozrieť sa tam!
Demos sa zvrtol a vyrazil smerom do mesta a k domu, o ktorom dúfal, že ho ešte aspoň na chvíľu môže nazývať domovom.


* * *


"Tam kdesi za more, prudké, nehostinné, smerujem do starej delfskej svätyne," pospevoval si riadne falošne, keď s uzlíkom na palici smeroval k prístavu na východnom výbežku ostrova, odkiaľ sa pravidelným trajektom mienil preplaviť do mesta Pireus pri Aténach a odtiaľ zamieriť cez Boiótiu hore do Delf. V uzlíku mal buchty, ktoré mu v rýchlosti napiekla uplakaná gazdiná a v peňaženke presne jednu minu, čiže 100 drachiem, ktoré mu dala.
"Ale nieže to prepijete v najbližšej krčme," pohrozila mu a potom už nešťastne sledovala, ako mieri von z mesta.
Keby len vedela! Demos najskôr skutočne zamieril do najbližšej krčmy, ale zhodou náhod to bola tá, v ktorej hral kocky. Jeho protihráč tam ešte vyspával opicu - keď ho Demos zbadal, zvrtol sa a vyrazil von.
Putoval niekoľko hodín, kým nedorazil na najvýchodnejší výbežok ostrova, a keďže sa mu vôbec nechcelo plávať, sadol si na mólo a čakal na trajekt. Ani nevedel, ako sa mu podarilo zaspať, ale keď sa prebudil, bol o dvadsať buchiet a 100 drachiem ľahší.
"Ou jé," vzdychol, ale náladu mu zdvihol prichádzajúci trajekt s niekoľkými hospodárskymi zvieratami na palube. Úctivo im uvoľnil cestu - krava bola zriedkavá a chovala sa len na bohatých pasienkoch v Boiótii a ovce boli zasvätené Heliovi, Slnku. Keď všetci vystúpili, nalodil sa on a išiel kapitánovi vysvetliť, že nemá peniaze, avšak mohol by pomáhať pri plavbe.
"Ale takto nie," prebublával Demos, keď bol neskôr po uši ponorený v studenej vode a slúžil ako pohonné koleso, ktoré sa počas predchádzajúcej plavby utrhlo. No potreboval sa dostať na Atiku, a tak nepovedal na adresu kapitána nič (okrem asi tisícky šťavnatých gréckych nadávok) a poslušne poháňal, až kým nezakotvili v Pireu. Potom sa rýchlo vyparil a po pobreží zamieril na sever. Onedlho bude v Delfách.

"Ktosi sem ide, áno? Niekto sa sem blíži, áno?" šepkala Pýtia tajomným hlasom a uhrančivo pozerala do krištáľovej gule.
"To vidím aj sám, ty lama," zakrákal havran, posvätné Apolónovo zviera, sediaci jej nad hlavou.
"Ty mamľas! Vypĺznutá čierna sýkorka!" zajačala Pýtia. "Rušíš mi môj dramatický efekt!"
"Sorry, darling," pokrčil vták plecami a znudene zaklipkal mihalnicami.
Guľa bola položená na trojnožke, na ktorej by vlastne mala sedieť Pýtia, ale stále sa bála, že sa preváži a spadne na chrbát - a jej chrbtica je predsa tak slabá!
"Prečo ešte nevynašli korzety," mrmlala si a v guli sledovala mladého muža, ktorý sa rýchlo blížil k Delfám. Jej vták videl, ako už toľkokrát predtým, že Pýtia otvára svoju škatuľku s rozmanitými vecičkami a vyťahuje odtiaľ žuvačky.
"Hoď mi jednu!" zakrákal a po chvíľke uvažovania dodal: "Looorrra chce žuvku!"
Pýtia mala reči vtáka srdečne na háku. "Musíme mať svieži dych, keď príde zákazník, však, poklad môj," pozrela hore na vtáka a zaškľabila sa - potom jej došlo, čo povedal. "Nič ti nedám! Minule sa ti od žuvačky zalepil celý zobák, nespomínaš si?!"

Na početné grécke vŕšky (podľa posledného prieskumu bolo Grécko z 80% hornaté) sa spúšťal mäkký súmrak a mestá už s prenikavým vŕzganím zatvárali svoje brány. Demos pridal do kroku, aby sa dostal do Delf včas, ale keď po niekoľkých minútach dorazil k posvätným hradbám, brána bola zamknutá. Nedobúchal sa, a tak sa poobzeral a zamieril k olivovému háju. Vyšplhal na najvyšší strom a počas spánku sa tváril ako oliva, aby sa ráno nezobudil a nezistil, že ho niekto zavraždil.
Prebral sa s prvými slnečnými lúčmi a pozrel dole na zem. "Mami?" zakňučal neisto pri pohľade na tú výšku. Keď sa jeho tridsať rokov mŕtva mamička nezjavila, začal na plné kolo revať.

"Pane! Pane! Volajú nás!" ozval sa v delfskej hasičskej stanici rozospatý hlas a jeden z požiarnikov nešetrným buchnátom zobudil svojho nadriadeného. "Vraj v olivovom háji neďaleko mesta mraučí mača, ktoré nevie zliezť zo stromu, a naviac nedopraje obyvateľom pokojný spánok."
"Safra," zafunel požiarnik a poobzeral sa po ostatných. Pokojne spali, tak kývol tomu, čo ho zobudil: "Poď, to zvládneme aj sami."
O pár minút už stáli pod olivovníkom a s otvorenými ústami hľadeli na "mača".
"Tak to som ešte v živote nevidel," pokrútil jeden z nich hlavou a potom zavolal do vetví: "Pane! Hej! Však sa pustite, strom je vysoký len dvadsať centimetrov!"
Demos sklapol a pozrel na neho. "To fakt? Sakra!" Pustil sa a dopadol rovno na požiarnikov.
"Pardon," ospravedlňoval sa neskôr, keď ich oboch niesli na nosidlách do mesta, ale našťastie boli v bezvedomí, takže ho nemohli prekliať nejakým strašným zaklínadlom a s ním i jeho rodinu na miliardu rokov dopredu.
Napokon ho ospravedlňovanie prestalo baviť, vrazil do mesta za záchrankou a po širokej svätej ceste zamieril k chrámu. Minul pokladnice Téb, Knidu a Sifu aj aténsku pokladnicu vybudovanú po bitke pri Maratóne a s úctou vystúpil po prístupovej rampe vybudovanej pre vozíčkarov. Prezrel si krásny tympanon, triglyfy a vlysy, a potom už vkročil do tieňov stĺporadia, aby si v naose vypočul múdre rady (a možno úplne blbé, ale nebolo na ňom, aby to posudzoval).

20. diplom (Mošňa)

21. února 2009 v 19:45 | Sonia |  Od vás
Ukrutne zaujímavé články, že áno :D Za diplom samozrejme ďakujem!

19. diplom (Hanýsek)

20. února 2009 v 22:02 | Sonia |  Od vás
Asi to ako blázon píšem hneď nad predchádzajúci článok, ale čo so mnou. Je za to isté, za čo predchádzajúci článok a je rozhodne moc pekný... AoD, slinty :)

18. diplom (Zet)

20. února 2009 v 20:53 | Sonia |  Od vás
Nápis na ňom hovorí za všetko. Ale už nehovorí to, že zaň ďakujem :D

2 nové SB

20. února 2009 v 20:52 | Sonia
Juch, s tými sa roztrhlo vrece! Opäť zamierte SEM.


2. kolo SONB

18. února 2009 v 20:27 | Sonia |  Tento blog
Možno viete, možno nie... ale teraz už budete - súťaž o najlepší blog sa dnes obnovuje druhým kolom. V prvom rade musím povedať, že som vám veľmi vďačná za hlasy; je ich celkom dosť =O :) A v druhom rade (už to očakávate?), pokiaľ si ešte vždy myslíte, že tento blog je niečo viac než len spŕška nudných kecov, môžete za mňa hlasovať :D Thanks.
A to presne tu:


Pribudli 2 SB + 1 SB

18. února 2009 v 20:17 | Sonia
Početné spriatelené blogy sa rozrástli hneď o dva pekné prírastky; zamierte sem.

Zároveň som o autorky jedného z nich, od Thory, dostala krásny banner, ďakujem! (Hm, teraz len vymyslieť, kam ho šupnúť.)






Sem. Nikam inam sa nevošiel :D

EDIT: Po krátkom čase pribudol ďalší spriatelený blog, ktorého autorom je Zet. Cesta je rovnaká :D

Paródia na TR:A - "CHROCHT" MANOR

16. února 2009 v 21:29 | Sonia |  Paródie na TR
Pripomenutie:
"Pozri, čo si urobila!" zvrieskla na Laru. "Kakao mi spálilo celú kožu, a to som si na ňu len nedávno - asi pred 8000 rokmi dala drahý mandľový krém z arašidov od Vichy!"
"Sorry, Natla, pošlem ti svoju vizážistku," mávla Lara bez záujmu rukou a pustila sa na dlhú plavbu psím štýlom naprieč celým oceánom - až domov
(podrobnejší opis cesty)... kde to ešte pokračovalo, preto neodchádzajte, milí čitatelia, uvidíme sa po reklame. (Nuž, keby boli reklamy takéto dlhé, všetci by vyhodili telky z okna :D)

__________

19. časť

Chrocht manor
Lara doplávala do Cornwallu, vyžmýkala si šaty (a príliš neskoro si uvedomila, že sa zbehlo celé juhozápadné Anglicko a všetci si ju natáčajú mobilmi na YouTube), vyžmýkala si aj vrkoč, batoh a pištole a vpadla za brány svojho pozemku, kde si konečne vydýchla. Chcela si vypiť čaj vo vykúrenej obývačke, ibaže Winston sa kamsi vyparil a iba jej nechal na stole zvitok s ceduľkou

Pre Laru... iba pre Vás... Vitajte doma! Veľmi rád Vás tu vidím! (Kedy zas vypadnete?)

Vzala zvitok, rozprestrela ho a v hlave si poznačila, že má svojho sluhu zabiť, pretože nasledujúce riadky napísal na vzácny papyrus zo starovekého Egypta, ktorý bol aj presne datovaný - na okraji sa vinul v počítači napísaný riadok (v angličtine): 200 pred Kr. O jeho autenticite Lara nikdy nepochybovala.

Miss Croft!

Všetci robotníci, ktorí robili na Vašom dome, sa pred týždňom spili do nemoty a neprišli ho dokončiť, takže predpokladám, že ešte vyspávajú opicu. Preto si musíte mechanické sochy v záhrade, vodu v celom dome a ostatné veci spraviť sama. A popritom nezničiť celý dom - čo som zabezpečil tak, že som Vám skryl pištole.
MUHAHA!


S úctou
navždy Váš Winston

"Ten vedel, prečo sa skryl," soptila Lara a hodila list do ohňa. Potom vytiahla zo skrine bielu zásterku a naškrobený čepček (Winstonov "tajný" outfit, o ktorom vedel celý Cornwall) a pustila sa do systematického prehľadávania celého domu, pričom zažila pár šokov: našla Winstonovu tajnú zbierku časopisov Playboy; skoro sa prizabila v telocvični, keď liezla na plošinku pod stropom, kde vzala francúzsky kľúč, ale ten jej vykĺzol z ruky a Lara tiež skoro skĺzla z plošiny, keď sa za ním vrhla; nenašla mapu bludiska, a tak v ňom blúdila zo dva mesiace... a v neposlednom rade jej nedošlo, že šíp je skrytý v kozube (aby sa neopatrné Lary nezapichli), a tak musela hraciu skrinku chytiť do lasa a vytrhnúť ju z rúk sochy.
"Sakra! Sakra! Sakra!" hučala Lara, keď ju neskôr vlna vody doplavila rovno do haly k nohám sluhu v uhladenom obleku, ktorý jej podával šálku teplého čaju.
"Čo sa deje, slečna?" spýtal sa a predstieral, že si nevšimol vytopenú polovicu domu.
"Pokúšala som sa s tým francuzákom pustiť vodu," sklopila oči a na jeden hlt vypila čaj, čím si spálila vnútornosti, a tak sa vrhla k zemi a vylízala vodu z podlahy, aby sa ochladila.
"S francuzákom?" opakoval zatiaľ Winston. "Ako sa pomocou francúzskeho bozku spúšťa vodovod?"
"S francúzskym kľúčom, ty imbecil!" zahučala naštvane, ale potom sa naňho mdlo usmiala. "Idem to hodiť do hudobného salónika," ukázala na hraciu skrinku, obišla vyjaveného sluhu a vyšla na poschodie. Prešla chodbou, vložila skrinku do schránky pri dverách... a nestalo sa absolútne nič. Chvíľu neveriacky hľadela, potom skrinku vybrala a znovu vložila, potom sa naštvala, vytiahla z batoha dynamit a dvere otvorila trošku razantnejšie. Winston, utierajúci halu, iba pretočil oči a vzdychol. "Lady sa opäť dostala do švungu," uškrnul sa.
Lara prekročila dymiace trosky a slastne sa natiahla na mäkkú pohovku. Potom si pustila stereo súpravu... a keď sa z repráku ozvali prvé tóny upokojujúcej piesne od Enye, zavrela oči.
Hmm, konečna doma. Home, sweet home.
Keď jej skoro na hlavu padol kus stropu, ktorý tiež trochu poškodila tá explózia, pomyslela si to opäť.
Home, sweet home.

Semerkethova hrobka, Guardian of Semerketh

15. února 2009 v 20:24 | Sonia |  Dialógy

Semerkethova hrobka


Lara rozsvietila baterku a začala čítať hieroglyfy na stene:

Lara:
"Pretože som slúžil bohu svetla, Horusovi, v časoch morov. Čítanie týchto hieroglyfov znamená, že...

Semerketh (hlas, opakujúci stý raz to isté):
...vládca temnoty je voľný. Seth je oslobodený, aby chodil po krajoch medzi smrteľníkmi, verbuje svoje armády noci, aby mu slúžili. Ten, kto získal amulet a oslobodil temnú moc Setha, si teraz musí zjesť, čo si navaril. Dobrú chuť. A okrem toho môže vyvolať Slnečného boha Hora, ktorého sila svetla ho (Setha) znovu uväzní."

Semerketh číta zo zvitku:

Semerketh:
"Silou amuletu a Horovho brnenia môže byť Seth uväznený na celú večnosť.
Privolaj svetlo Hora cez svetlo miléniovej konštelácie v Horovom chráme pod starovekou pyramídou do jeho podobizne vytesanej v kameni. (To si ešte v živote nepočul slovo "socha"?!) S jeho amuletom a brnením je Horus zas pripravený bojovať a poraziť Setha."

Lara prestala čítať, začula vo vchode nejaký zvuk a otočila sa tým smerom.

























Guardian of Semerketh


Lara našla svojho bývalého sprievodcu strážiť východ z hrobky toho šibnutého kňaza. Vytiahla zbrane.

Lara:
Ruky na hlavu. Vezmi ma k Von Croyovi.

Potom ale zbadala helikoptéru a v nej maximálne vyškereného profáka.

Lara:
Kam má namierené?

Ahmed:
Márniš svoj čas.

Lara:
Toto je problém postoja. Vy ľudia sa potrebujete naučiť nejakým spôsobom. Povedz mi to teraz, alebo tvoj čas proste vypršal.

Ahmed:
Alexandria.

Lara ho tvrdo udrela rukoväťou pištole a snáď mu i spôsobila slušnú fraktúru, ale beztak ho onedlho zožral Guardian, čiže to mal aj tak jedno.
Lara si zatiaľ natiahla jeho šaty (blemc) a infiltrovala sa do vlaku pripraveného na odchod. Pri vyzliekaní burnusu utrúsila:


Lara:
Tvoja pracovná sila sa oneskorí.

Lara oslavuje narodeniny!

14. února 2009 v 12:51 | Sonia |  Lara Croft
... a to presne... bohviekoľké. Som zástancom starého životopisu, podľa ktorého mi vychádza vek 41 rokov (EDIT 14.2.10: pôvodné číslo bolo 41; zrejme nesprávne), ale či má Lara skutočne toľko, či sa od štyridsiatky vracia späť dozadu (však viete, ako sa to vraví o nás dámach - niežeby som sa sem hlásila! To by bola urážka celej ženskej populácie!), alebo či z nej CD spravili už rovno adolescentku, hm... Podstatné je, že teraz opäť krája tortu v tvare brokovnice (a spolu s ňou oslavuje narodky aj môj králik; k ôsmym narodeninám všetko najlepšie, Ňufi :) Nech ešte dlho neskončíš na pekáči XD Som zlá.), a síce také čosi ako mňa má iste totálne na háku, želám jej:

Zapojila som sa do súťaže (opäť)

11. února 2009 v 20:46 | Sonia |  Tento blog
I keď viem, že všelijaké tie SON-X (za X si dosaďte pravdepodobne všetko od A po hieroglyf označujúci blog) sú neskutočné hlúposti, lebo ide skôr o to, ako si kto vie zháňať hlasy, do jedného takého desu som sa zapojila... Pravdepodobne v záchvate pomätenia mysle, ale stáva sa.
Takže pokiaľ si myslíte, že tento blog stojí za niečo viac ako za zmazanie, pokojne mi dajte hlas, vďaka.
Odkaz:


Drobná úprava

10. února 2009 v 21:47 | Sonia |  Rozličné kecy
Ako ste si už asi všimli (a ak nie, po tomto už snáď hej), zmazala som ten odporný!!! profil, ktorý nešiel meniť, a nahradila som ho ( = vymenila. Hm.) starým článkom Info s miernymi úpravami + pridala obrázok, ktorý sa bude meniť každý mesiac ( = vždy, keď si na to spomeniem = nikdy = HM!) a to podľa toho, akú budem mať v dobe jeho pridania náladu XD A možno aj nie.
Holt mimo.