na Blog.cz

Zasiahlo to mnohých, neobišlo to ani mňa a bude to tu nasledujúce tri mesiace (možno. Ale najskôr nie). A o čom točím? Moment... zabudla som.

No jasne, už viem: Vianoce sú tu cobydup, a tak sa musím trochu prispôsobiť, konkrétne zmenou motta a záhlavia. Že na ňom nie je názov Sonia´s lair, to v pohode, beztak je už tento názov nezmazateľne zapísaný vo vašich srdciach XD

Takže, mierne pozmeňujem úpravu textu, čo sa týka poviedok či paródií, ale to vidíte i sami. A druhá vec, čo mi ešte leží na srdci, je to, že s paródiou na TR:A sa opäť flákam. Ale sľubujem, že najneskôr do konca vianočných prázdnin tu bude jej záver, rovnako ako i poviedky objednané Sethesom a Arakangou, dúfam, že už na mňa nekujú atentát za nesplnenie ich vytúžených snov XD

_____

12 hodín, poludnie, sobota (Croft manor)

Laru zobudilo vyzváňanie telefónu. Najskôr ho nezaregistrovala ako zvuk z reality, pretože sa jej sníval krásny sen - aspoň spočiatku.

Napokon sa trochu prebrala a natiahla ruku za telefónom.

"Nezachránila sa ani vanilková?" spýtala sa ešte v polospánku a uplakaným hlasom.

"Ehm???"

"Sorry," vyhŕkla už skoro úplne prebraná Lara. "Kto volá, prosím?"

"Dobrý deň, lady Croft. Ste to vy, však?" Ženský hlas ani nepočkal na odpoveď: "Som Abrahama Graham, vedúca múzea o Lara-world tu v Surrey."

"Fajn," zažmurkala Lara.

"Cieľom môjho telefonátu je dokopať vás - najskôr dobrovoľne, potom už aj dobrovoľne nasilu - k tomu, aby ste robili sprievodkyňu na výstave Lara-world - začiatky a skoré konce, ktorá sa otvára v pondelok."

"Sekundu, prosím," odtušila Lara, vyskočila z postele a vybehla z izby. Prešprintovala po chodbe, vyrazila dvere a ocitla sa v hale. Preskočila zábradlie a pristála priamo na krabici, ktorú raz presunula na dlaždicu-tlačidlo, aby sa odkryl luk v kozube (veľmi praktické miesto pre luk... pozn. autorky). A práve tu teraz stál Winston, jej sluha - ako zvyčajne nehybný ako socha.

"Prosím vás, zatiaľ si uvarte kávu alebo niečo také, dobre?" povedala do prenosného telefónu a obrátila sa k sluhovi.

"Winston, prosím ťa, pozri mi môj pracovný harmonogram, či mám od nedele voľno," požiadala ho.

Vrátil sa o chvíľu. "Áno, slečna, vaša plánovaná cesta do Ruska bola zrušená, pretože artefakt, ktorý ste mali hľadať, už medzitým objavil Indiana Jones."

"Imbecil," zahundrala a vzápätí povedala Abrahame: "O koľkej mám prísť?"

8:45 ráno, pondelok (múzeum v Surrey)

"Vitajte," priestorovo výrazná černoška rázne potriasla Lare rukou a zaviedla ju do kancelárie. "Dáte si kávu, lady Croft?"

"Nie, ďakujem," odmietla Lara a posadila sa. "Smiem si sadnúť?" opýtala sa rýchlo.

"Nie," zazubila sa Abrahama a sadla si oproti Lare. "O deviatej začnú prichádzať ľudia do haly číslo 6, výstava sa koná v halách č. 6 až 8. Pre istotu si aj vy zoberte mapku."

"Vďaka," prikývla Lara.

"Viem, že ste odborníčka a na tému Lara-world toho môžete veľa povedať."

"To si teda myslím," uškrnula sa Lara a pozrela na hodinky.

9:00 (hala č. 6)

"Vitajte, vitajte, milé dámy, vážení páni, urevané decká! Vitajte na výstave Lara world 2008! Čaká vás tu ohromný zážitok, tak otvorte svoje oči, uši a mysle a poďme na vec!"

Lara sa zoširoka usmiala a pristúpila k prvej vitríne. "Tu vidíte FILMY. Zatiaľ sú dva, jeden lepší ako druhý; chystá sa tretí. Angelina je krásna a šikovná herečka, zahrala ma vynikajúco - až by ma vlastná mama nepoznala."

Lara povodila návštevníkov polovicou haly, kde bol priestor pre FILM. Potom prešla k ďalším vitrínam.

"HRY. Je to sekcia, v ktorej sa cítim ako ryba vo vode. Prvá hra bolo revolučná, ďalšie dve neboli až také prelomové, no dobré, a vo štvrtej som umrela. Ibaže..."

"A čo sa vám stalo?" vyvaľoval akýsi chlapec oči.

"Čo? Spadol na mňa nekvalitný egyptský chrám!"

"Wow," zvýskol chlapec a dramaticky si položil ruku na srdce.

"Pokračujeme... V piatej hre sa všetci tešili, že už ma niet, no keď som potom zas neočakávane vošla do Von Croyovho bytu, že si s ním zahrám Monopoly, tak ho to tak vzalo, že ho vynášali nohami napred, chudáka."

"A ďalej?" spýtala sa plnoštíhla blondínka.

"Potom som zháňala v bazároch v Paríži a v Prahe 5 svätých obrázkov pre moju prababičku; hľadala som originálny príborový nožík pre jedného priateľa... a niekedy v zime sa chystám do Mexika, či by mi v podsvetí nepredali skákajúce fazule a čili papričky pre moju matku, ktorá má od mojich deviatich rokov rande kdesi v Avalone. Vraj je to fešák," stíšila Lara hlas a žmurkla na tú blondínku. "Toto všetko je v tejto poslednej vitríne."

11:00 (hala č. 8)

"Milí moji, sme pri poslednej rubrike," vyhlásila Lara a ukázala na vitrínku.

"FAN CENTRUM. Vidíte tento ružový banner? Kópiu mám doma zavesenú nad posteľou a každý večer sa k nej modlím. Veľmi mi to pomáha, keď ma trápia zlé poryvy duše."

"Čo?" Viacerí otvorili ústa.

"Ale nič, nič," zatĺkala Lara a rýchlo prešla k poslednej vitríne na výstave.

"Tu máme vzácny papyrus z 13. storočia pred naším letopočtom, keď v Egypte vládol Ramzes II. Istý kňaz, Semerketh, trpel vtedy nespavosťou a počas dlhých nocí písal príbehy. Tento tu je nazvaný... Welcome. Je o mne. A dokonca sa z neho dá aj veľká časť prečítať, napríklad tu je veta: Je o mne. Pekné, nie?"

Všetci súhlasili a pobrali sa ku dverám, kde im rozdali malé anketové lístky s otázkou:

Onedlho kolovali medzi ľuďmi tri perá a všetci (až na jedno slepé a hluché dievča, ktoré ako jediné približne zakrúžkovalo možnosť Áno) dopísali na papierik: No to ani náhodou nie!

11:30 (pri vchode do múzea)

"Lady Croft?!" zhíkla Abrahama pri pohľade na hromadu mŕtvol pri dverách. "Čo to...?"

"Nepáčila sa im výstava," zavrčala Lara. "Lara-world sa im nepáčila!" zaryčala a priskočila k Abrahame. "A čo... vy?"

"Ja ju milujem," rýchlo ju ubezpečila vedúca a ustupovala do kancelárie.

"Fajn," usmiala sa Lara a vrátila brokovnicu do puzdra. "Teraz sa lúčim. A každému odporúčam, aby sa mu tu páčilo!" Priložila si prst k hlave na znamenie pozdravu i ako náznak pištole a rýchlo odišla. A Abrahama začula na ulici zvuk policajnej sirény...

"To nie," cítila, ako jej vstávajú vlasy dupkom.

A kým ju odvážali do väzenia na doživotie, Lara sa ponorila do bublinkového kúpeľa a v duchu nadávala na návštevníkov výstavy a na Indianu Jonesa...
____________
* welcome - vitajte

Zdá sa mi, že v poslednej dobe je skoro na každom blogu hudba - alebo chodím iba na tie, kde sa autori rozhodli svoj blog ozvučiť? Je to pravdaže ich rozhodnutie, ale pokiaľ by ste niekedy také niečo chceli i odo mňa, tak vedzte, že tu také niečo v živote nebude. Musím priznať, že mi to neskutočne lezie na nervy, i keď sa to dá vypnúť. A okrem toho, pokiaľ tam nehrá niečo od The Arrogant Worms, nemá to šancu u mňa zabodovať XD Verím, že i bez hudby návštevu na tomto neskutočne úžasnom blogu nejako prežijete :D

S tými sa akosi roztrhlo vrece, ale to vôbec nevadí, čím viac, tým lepšie. KLIK

...je ďalším prírastkom do rodiny spriatelených stránok. KLIK

Pokiaľ budete tento článok považovať za desivú prkotinu, tak mi to prosím napíšte do komentárov, nech sem nedávam príliš mimo články :D

A o čo sa teda jedná? O to, čo beztak nebude nikoho zaujímať a o mierne osvieženie, nech sem stále nedávam iba stále sa opakujúce články o bohoch či zaujímavých screenhotoch. Áno, asi mi dochádzal dych - a toto je len chabý pokus o zakrytie tejto skutočnosti. Beztak moje kecy nikdy za veľa nestáli.

A možno vďaka knihám, ktoré sa pokúsim vám tu odporučiť, sa niektorí dostanete k pravidelnému čítaniu (to by som tento paškvilový článok musela najskôr napísať trochu inteligentne) a ešte zistíte, aký vkus má totálne mimo autorka tohto blogu :D

Tuším už budem dostávať diplomy len od Kimíska, ale to neva :D Tento je síce spoločný, ale je za bleskovku, v ktorej som naviac na všetko odpovedala zle, tak čo by ste chceli XD Dramatický priebeh 3. bleskovky dávno po jej skončení môžete sledovať na blogu Tombraidermystery.blog.cz.

To tu už dlho nebolo :) Ale dožila som sa. Aké dojímavé.

OK, koniec mimo kecov - k odkazu na blog Cheryl sa dostanete tadeto.

I keď vtedy som to ešte nevedel, mesto, v ktorom sa nachádzala Lentula Batiata, bolo od Ríma vzdialené asi 166 kilometrov; a i keď ich spájala Via Appia, nešli sme po nej celý čas. Ani Rímska ríša nebola najbezpečnejšia a armáda nás sprevádzala nielen kvôli tomu, aby sme sa nevzbúrili, ale aj kvôli bezpečnosti. I keď my sme boli armádou sami osebe!
Caligulu by určite mrzelo, keby prišiel o budúcich gladiátorov - a pri tej myšlienke sa mi vybavil jeho zúrivý pohľad, ktorý ma prebodával ako dýkou.
Nebude to dobrý vládca, napadlo mi. Ale to som netušil, ako sa Caligula zmení o niekoľko týždňov a stane sa postrachom celého Ríma!
Pochodovali sme už pár hodín a záhada dlhého radu sa konečne vyriešila - rozdelili sme sa na niekoľko častí, ktoré išli vedľa seba alebo za sebou. Strážcovia mierne poľavili v prísnej disciplíne a náš rad už nemal tvar rovnej čiary, ale pripomínala písmeno U, a tak som sa zrazu ocitol vedľa Maxima, ktorého som sa hneď spýtal:
"Do Lentula Batiata ideme úplne všetci?"
"Nie," potriasol hlavou, "ako vidíš, sú tu rôzne skupiny. Niektoré tvoria otroci, ktorých kúpili cvičitelia gladiátorov, tí pôjdu napríklad do mesta Neapolis*. Škola v Capue nemá na všetkých dostatok miesta, rovnako ako rímske kasárne, ale je pravda, že väčšina sa potom vráti do Kolosea. Pekné vyhliadky, nie?"
"To áno! Iste. Koľko dní tipuješ na cestu?"
Pokrčil plecami a rýchlo sa vzdialil, pretože k nemu pricválal legionár, ale ten mu iba ponúkol nádobu s vodou. Maximus ju prekvapene prijal, pretože také gesto určite neočakával.
A tak sme ďalej kráčali po Via Appia, stromy, ktoré ju lemovali, vytvárali čierne ostrovčeky v tme a kde-tu sa mihol nabielo natretý stĺpik, ktorý mal označovať hranice cesty. Občas sme stretli nejaký voz, ktorý sa ponáhľal za bezpečné mestské brány, ale plebejec sediaci na ňom sa nám vždy bojazlivo vyhol, aby náhodou nemusel rozšíriť naše rady! Keby nás nestrážili ako najhorších zločincov (vlastne, kto povedal, že takí medzi nami neboli!) a keby už nebola hlboká noc, tí, ktorí nás stretávali, by si mohli myslieť, že polovica Ríma sa len vydala na prechádzku!
Ibaže aj my sme si museli oddýchnuť, a tak sme po niekoľkých kilometroch rozložili pri ceste pár táborov.
"Pri Jupiterovi!" zosunul som sa k zemi a zhlboka dýchal svieži nočný vzduch. "Toto je ako za trest."
"Toto JE za trest," ozval sa vedľa mňa pobavený Maximov hlas. Opäť sme sa usporiadali do približného kruhu a pozorovali malý oheň, ktorí založili vojaci.
"Ráno vyrážame už normálnym tempom," upozornili nás a rozdelili sa do všetkých táborov, v ktorých teraz hliadkovali početné stráže s horiacimi fakľami. Okolo nás sa mihali tajomné tiene, nočné tvory húkali a škriekali a nikto cudzí by sa k nám neodvážil priblížiť... keď vtom mi niekto priamo do ucha tíško zaspieval:

To nebude strážca, pomyslel som si a poobzeral som sa, či niekto začuje môj rozhovor s Ione - pretože to samozrejme bola ona, kto iný by mal takú drzosť?!
Všetci naokolo už spali a tí dvaja-traja muži, ktorí sa ešte zhovárali, sedeli na druhej strane a nevenovali mi pozornosť.
"Salve!* 2 Pri všetkých bohoch, kde sa tu berieš?" vyhŕkol som.
"Idem za tebou," odvetila jednoducho.
"Vidím, že aj ty chceš s nami zdieľať náš "perfektný" osud," povedal som ironicky.
"Nie, Larcius, nechcem, ale nemám na výber. Nevyslobodím ťa," povedala smutne a nadvihla dve časti hrubej reťaze, ktoré mi jednotlivo obopínali ruky a rovnako ako ostatných ma pútali k dlhému lanu. "Nemôžem robiť vôbec nič, rovnako ako som nemohla, keď ťa viedli do paláca na odsúdenie!"
Teda som nemal halucinácie, sledovala nás z tamariškovej záhrady. Ale čo mieni robiť teraz?
Keď sa jej na to spýtal, odpovedala: "Pôjdem za vami a určite vymyslíme niečo, čo by vyslobodilo aspoň teba a tvojich priateľov."
"Ione," vzdychol som, "takúto cestu nezvládneš. Vráť sa do Ríma a nemysli na nás, napokon, možno sa vrátime aj my... snáď," dokončil som nepresvedčivo, a Ione mi beztak zúrivo oponovala:
"Larcius, nemôžeš sa stať gladiátorom a zahynúť v aréne neprávom! To je ti dúfam jasné."
"O tom sa pozhovárame, keď umrieš po ceste," povedal som uštipačne a potom mi napadlo: "A vôbec, kto ti povedal moje meno?"
"Gaius," Ione ukázala do tmy, kde som v posledných zábleskoch dohasínajúceho ohňa zbadal Gaia pohodlne opretého o lakeť. Sledoval nás, ale pravdepodobne nepočul, tak som mu len nenápadne kývol, aby som neupútal strážcov - keby našli Ione...
"Choď spať, o chvíľu bude svitať," šepla a pozrela na oblohu, ktorá už začínala na východe ružovieť.
"Zvládneme to," usmiala sa a odkradla sa do tmy. Ľahol som si a okamžite zaspal.

Myslím, že som spal kratšie, než by človek stihol povedať "Memento mori" (ktovie, prečo mi napadlo práve "Pamätaj na smrť"!), keď ma zobudil strážca, ktorý nešetrne pridupotal a tresol mi vedľa hlavy raňajky - nejaké ovocie, chlieb a vodu.
"Ďakujem," odpovedal som nahlas na neexistujúce slová "nech sa páči", za čo som si vyslúžil uznanlivé pohľady mojich druhov. Keby to strážcu príliš pobúrilo, mohol mi poriadne ublížiť, ale on išiel ďalej, tak som v pokoji zhltol svoj prídel a trochu rozlámane som sa postavil. Počkali sme, kým prejdú vozy idúce z urbs aeterna* 3 - smerovali do okolitých miest za obchodom - a zase sme vyšli na cestu, ktorú už zalievali lúče slnka... a niekde v tieni stromov sa skrývala Ione, išla zarovno mňa a lámala si hlavu nad tým, ako ma vyslobodiť.
Keďže som kráčal skoro na čele, bez problémov som začul rozhovor dvoch legionárov, ktorí išli na konci vedúcej vojenskej skupiny:
"Čo myslíš, kedy budeme v cieli?"
"Povedal by som, že s vami pôjdeme ešte asi štrnásť východov slnka* 4. Ako vieš, asi polovica sa potom vydá dole, do Napoli," odvetil druhý legionár a doložil: "Takže Capua vás čaká asi o sedemnásť východov..."
"...pokiaľ pôjde všetko dobre," skočil mu vojak do reči.
"Iste, ibaže veliteľ si dal pred odchodom veštiť u haruspika* 5 a veštba bola priaznivá," upokojil ho ten druhý a obaja zmĺkli.
Ak by sme prešli za deň desať kilometrov - a v takomto počte asi nepôjdeme oveľa rýchlejšie - tak z toho vyplýva, že Capua je od Ríma vzdialená 170 kilometrov, čo je dosť a pre troch-štyroch ľudí strašná vzdialenosť. Samozrejme, mohli by sme sa do Ríma s niekým zviezť - ale chceme?
(Nečudujte sa mojim znalostiam matematiky: pokiaľ sa ju v Ríme niekto chcel naučiť - akože ja som chcel - mohol sa k tomu dostať!)
Teda - chceme? Vedel som, že kým vládne Caligula, bol by som ustavične v nebezpečenstve.
Nad čím uvažuješ, Larcius Clodius? spýtal som sa sám seba. Tvojím osudom je smrť v Koloseu, presne, ako povedala Ione:

_________________
* - dnešný Neapol
* 2 - vitaj!
* 3 - večné mesto (označenie Ríma už od staroveku)
* 4 - staroveké označenie dňa
* 5 - haruspikovia skúmali vnútornosti zvierat, ktoré odhaľovali priazeň alebo hnev bohov

Z Kolosea sme zamierili na opačnú stranu, než sa nachádzalo moje "útulné" väzenie, prešli sme popri Cloaca Maxima *, obišli sme rušné trhy, keď už začínali ryby páchnuť pod ostrými slnečnými lúčmi... a opäť sme sa vnorili do nejakej budovy. I v nej bola miestnosť plná chlapov, ale títo iba sedeli na laviciach a hrali kocky. Nerozhodne som podišiel do stredu izby - a pod nohami mi čosi prasklo.
"Stúpil si mi na aleu *2, chlapče," ozval sa pokojný hlas. Previnilo som pozrel doľava na staršieho muža, ktorý si pohadzoval ďalšiu krehkú kocku a priateľsky sa usmieval.
"Ospravedlňujem sa," povedal som a upratal neporiadok, pričom som si všimol, že na kocke neboli bodky, ale písmená - bol to etruský kúsok, teda asi i jej majiteľ pochádzal z Etrúrie.
"Možno to bola vôľa bohov," odvetil a zdvihol ruky dlaňami nahor.
Kiežby mali bohovia vôľu vyslobodiť ma odtiaľto, pomyslel som si a prisadol som si k mužovi.
"Čo je to tu za zhromaždenie?" spýtal som sa a ukázal na ostatných.
"Pokiaľ sa nemýlim, ideme na výlet, z ktorého sa niektorí nevrátime," vzdychol. Zdvihol som obočie. "Do gladiátorskej školy Lentula Batiata v meste Capua," vysvetlil mi, ale než som si to poriadne uvedomil, otvorili sa dvere a do miestnosti vošli ďalší muži. Gaius medzi nimi mi okamžite začal kývať, tak som mu ukázal, nech si prisadne. Predral sa k nám a zvedavo pozrel na môjho spoločníka.
"Maximus Claudius," predstavil sa.
"Gaius Claudius," zasmial sa gladiátor a vtedy som si uvedomil, že ani on ešte nepozná moje meno.
"Larcius Clodius," povedal som a tým bol zoznamovací rituál ukončený.
"Aký druh ludus nás čaká?" spýtal sa Gaius naoko nezaujato, ale postrehol som, že napäto čaká na odpoveď.
"Mi amice *3!" zvolal som. "Ako vieš, že ideme do ludus-gladiátorskej školy?"
"Nebol som tam v Koloseu po prvý raz a niektorí z bojovníkov, ktorých si tam videl, rozprávali o výcviku, ktorý absolvovali. Napríklad tvoj súper."
Myšlienka, že som zneškodnil vytrénovaného protivníka, ma nekonečne potešila, ale vedel som, že budem musieť tvrdo trénovať, aby ma nezabil prvý lepší secutor *4.
Moje úvahy prerušil Maximus, ktorý odpovedal na otázku:
"Predpokladám, že Lentula Batiata v Capue!"
"Sic *5! To nie je príliš dobré, vraj tam nie sú práve najlepšie podmienky," povedal Gaius zamyslene, ale potom sa veselo zaškeril úsmevom preňho tak typickým. "Ale my to zvládneme, že, chlapi?"
Pomyslel som si, že najlepšie bude začať s cvičením ihneď, tak som ho vyzval na priateľský súboj. Gaius v momente súhlasil, postavil sa do stredu miestnosti a zvýšeným hlasom upozornil ostatných:
"Práve sa začína boj, aký táto diera ešte nezažila! Vstupné sa nevyberá a občerstvenie neponúka!" Potom mu došli slová a pozrel na mňa.
"Pri Jupiterovi, ty máš teda hlášky," pokrútil Maximus hlavou a ich rozhovor upútal väčšinu prítomných, pomaly utíchol štrngot kociek a muži pozerali, čo sa bude diať.
"Pripravený?" spýtal som sa a Gaius sa na mňa namiesto odpovede vrhol. Rovnako ako pri zápase s Claudiom som rýchlo odskočil a zboku som naňho zaútočil, ale on sa zvrtol a môj útok odrazil.
Aj po hodnej chvíli bol náš súboj ešte vždy nerozhodný a naše pohyby o poznanie pomalšie, ale keď som si už myslel, že o víťazovi sa nerozhodne, Gaius mi zákerne podrazil nohy a sadol mi na brucho.
Všetci naokolo zatlieskali a Gaius im unavene kývol. Pozrel dole na mňa, zamračil sa a keď vstal, akoby neochotne mi pomohol na nohy, ale pripisoval som to vyčerpaniu.
Ešte sme ani poriadne nestáli na roztrasených a slabých nohách, keď sa rozleteli dvere, do miestnosti vrazili ozbrojení vojaci a okamžite zamierili ku mne a Gaiovi. Obkľúčili nás tak, aby sme sa nemohli dostať k sebe navzájom ani k ostatným a namierili na nás špičky mečov.
"Čo to robíte?" vykríkol som skôr, než by nás mohli opäť odviesť niekam preč.
"Odvádzame vás všetkých do kasární," uškrnuli sa vojaci a poháňali mužov, aby sa postavili, potom ich spútali do jedného dlhého radu a vyviedli von Samozrejme, Gaius bol na konci, Maximus v strede a ja na začiatku, tak už to chodí. Keď sme vyšli na ulicu, zistil som, že už sa stmieva a náš potupný odchod nikto nesledoval.
Na moste ponad lenivo tečúci pieskovo žltý Tiber som sa obzrel a vyrazili mi dych. Rad budúcich gladiátorov sa strácal v šere a myslím, že nás boli stovky. Ako sa mohli všetci zmestiť do jedinej miestnosti?
Skoro som sa potkol (a v mojom prípade takéto nehody nekončili práve najlepšie), tak som sa rýchlo otočil a voľky-nevoľky pokračoval v ceste k mestskej bráne, ktorá sa bez prekážok otvorila a východ do tajuplnej krajiny bol voľný. Vonku som zažil ďalší šok: na osvetlenom priestranstve nás väčšinou na koňoch čakala približne tretina légie (čo znamená asi 2000 vojakov), ktorá sa vydala s nami. Tak začala naša púť do mesta Capua.
_________________
* - Veľká stoka (hlavný kanál v Ríme)
* 2 - kocka
* 3 - priateľ môj
* 4 - gladiátor bojujúci s mečom a štítom
* 5 - tak

21.11.2008 vyjde Tomb Raider: Underworld, aspoň tak sa o tom pošuškáva v kuloároch. A to je už celkom krátka doba, no nie? Samozrejme, o TR:U sa už nejaký ten deň vie, a tak bola kopa času hádzať na blog rôznorodé novinky - ibaže, pokiaľ ste ako ja (boh - odporúčam Setha - vás ochraňuj, ak takí vážne ste!), po prvé sa vám nechce, po druhé začne štrajkovať Youtube, takže videá sú tabu, a v neposlednom rade si poviete, že novinky sú už všade, tak prečo donekonečna omieľať to isté?

Konečne spĺňam prvé želanie Arakangy - humorná báseň. Teraz už len dúfam, že humorná skutočne je :D Mala by byť, aby to vyrovnalo jej strašné spracovanie :D

Upírov deň

Pred sto rokmi upírom sa stal,
keď iný upír dostal naňho chuť,
umelé zuby si objednal
a vydal sa niečo si zahryznúť.

V upírej príručke našiel si
zásady, akými riadiť sa má:
trebárs nech sa desne vydesí,
ak neprišla hodina večerná.

Celkom jednoducho znelo to
a tešil sa, keď truhlu otváral,
potom išiel pozrieť roletou,
či si vstávanie správne vyrátal.

Na pravé poludnie, chudák, vstal,
zradné slnko ho slepým spravilo,
upíriu bielu paličku vzal -
v noci vyjsť von je jeho úmyslom!

O polnoci hľadá večeru
(a keďže trochu neskúsený bol) -
reštaurácia bude na mieru,
v nej by si do chleba rád zahryzol.

No keď príde, topinky pýta,
všetkých záhadne mdloba obchádza,
a zisťujú,aký druh pitia?
Zatiaľ ho kňaz kadidlom okiadza.

Upír má kadidlo na háku,
na pitie vyberá ovocný čaj,
o svätých krížoch nevie - bez zraku -
nevidí cesnak, čo je nad ním, vraj.

Kňaz je z neho celý hotový,
konečne vyberá drevený kôl -
keďže je už trochu senilný,
napokon zakole úbohý stôl!

Zmätený upír radšej mizne
a upírí snem zrazu objaví.
Každý mu vraví, nech už si hryzne
a pár sluhov si cvične popraví.

Chudák upír je z toho vedľa,
preto prúd rečí zastaví vetou:
"Skúste prejsť na vegánske jedlá,
vaša povaha nebude krutou!"

Vrhli sa naňho ako jeden...
Vtedy sa prebudil z nočnej mory
a bol z toho všetkého jeleň - a
vari sa mi to celé len marí?

Pozrel na nočný stolík, vidí:
žiarivé umelohmotné zuby!
A už sa svojím hlasom hrdí,
naviac, keď v záhrade behá zombie.

Reval a reval, keď viezli ho
vo zvieracej kazajke ulicou;
zbadal upíra maličkého,
ktorý pozeral za ním s úžasom:

"Neoslavuje sviatok dnešný?
Ja že to dospelých ešte baví...
Na svoj výkon by mohol byť pyšný -
veď dnes sa predsa Halloween slávi!"

Ráno ma zobudili slnečné lúče, ktoré sa neodbytne predierali do malej miestnosti (nabudúce budem musieť požiadať o kobku, ktorá nebude otočená smerom na východ), a okrem toho práve vošiel strážca a priniesol mi čosi, čo vyzeralo ako vývar zo štrku. Od hladu som skoro nevidel, preto som si tým nebol istý, ale keď som to zhltol, na svoju škodu som zistil, že ako štrk to aj chutilo!
Ktovie, či v Koloseu bude lepšia strava, pomyslel som si ironicky a pokúšal som sa trochu rozhýbať, pretože som tušil, že pokiaľ nepôjdem do arény hneď, pravdepodobne ostanem vo väzení celý deň.
To sa ale nesplnilo, pretože niekedy predpoludním sa rozleteli dvere a opäť som sa musel vydať na prechádzku po uliciach Ríma - tentoraz si ma už ľudia všímali a pokrikovali na mňa rozličné urážky. Myslím, že ak sa aj našiel niekto, kto so mnou sympatizoval, neodvážil sa dať mi to najavo, inak by ho ostatní ukameňovali! Mňa našťastie nemohli, pretože som bol pod ochranou strážcov.
Prišli sme do tieňa mohutnej stavby, ktorá sa nad nami pochmúrne vypínala a už zdiaľky vzbudzovala neurčité obavy - vtáky, ktoré nad ňou často a vo veľkých počtoch krúžili, pripomínali tajomné postavy, ktoré sprevádzajú mŕtvych do podsvetia a krátke škreky, ktoré vydávali, tento dojem ešte umocňovali.
Vošli sme dnu a jedna z mnohých a mnohých chodieb nás doviedla k masívnym dreveným dverám, ktoré neprepúšťali žiadny zvuk, nech už sa za nimi odohrávalo čokoľvek - a či som to chcel alebo nechcel zistiť, strážca ich otvoril a vstúpili sme do podzemnej miestnosti plnej zápasiacich gladiátorov. Všimol som si, že steny sa kde-tu leskli od vlhkosti a s opracovaním podlahy si tu nedali veľa práce, takže som s istou dávkou škodoradosti pomyslel, kedy sa niektorá z dvojíc potkne a napichne sa na drevené meče, ktorými sa väčšinou oháňali.
Naľavo od dvier stál rozložitý muž v suknici ako ostatní, znudene pozeral na zápasníkov a rovnako znudene si hrýzol hustú bradu. Nevyzeral príliš dôležito, ale práve k nemu strážca zamieril, úctivo ho oslovil a pustil sa s ním do reči očividne o mne, pretože na mňa neustále vyvaľovali oči - tak som sa radšej otočil a prekvapene pozeral do očí vysokého gladiátora, ktorý sa nenútene opieral o drevený meč a takisto si ma obzeral.
"Nový prírastok?" spýtal sa skôr, než som sa mohol poriadne naštvať a zmlátiť ho jeho vlastnou zbraňou.
"Vyzerá to tak," prikývol som pochmúrnejšie, než som zamýšľal.
Muž sa rozosmial: "To si zvykneš. Pokiaľ tu nie si z príliš závažného dôvodu, ľud a niekedy i cisár budú mať záujem, aby si prežil. Strážcovia často uľahčujú boj."
Arua res est regi simul carum esse et gregi, pomyslel som si, a potom:
Aký dôvod, ktorý ťa dostane do arény, považuješ za nie príliš závažný? Už som sa to skoro i opýtal, keď tučniak zavolal: "Gaius, vráť sa k súperovi. Hneď!"
Gladiátor sa zaškeril a odišiel. Sledoval som jeho boj a zdalo sa mi, že je veľmi dobrý, tak som sa rozhodol, že v budúcnosti sa pokúsim s ním spriateliť, aby som sa mohol niečo naučiť.
Dvojica konečne dohovorila a zamierila k nám.
"Larcius," začal muž familiárne, "vezmi napríklad dva meče a skús poraziť... Claudius, poď sem!" zavolal na malého mužíka sediaceho na lavici v kúte. Gladiátor vstal, zamával zbraňou a prišiel ku mne, potom zrazu zaútočil.
Uskočil som a neohrabane som sa zahnal mečom, ale Claudius mi ho ľahko vyrazil z ruky. Nezaváhal som, skočil som poň - a skoro som sa napichol na drevené ostrie, tak som radšej prvú zbraň oželel, bleskovo som si prehodil druhú do pravej ruky a skrížili sme meče. Nanešťastie môj skĺzol po Claudiovom a odrazu sa jeho špička bohvieakým zázrakom ocitla na mojom ohryzku.
"Dosť!" povedal tučniak spokojne a vzal meče. "Ešte uvidíme, aký by bol z teba retiarius," a hodil nám siete a trojzubec. Uvažoval som, akým spôsobom mám zbraň držať, napokon som ju uchopil tak, aby sa mi bojovalo čo najľahšie a horko-ťažko som zdvihol sieť. Claudius mal podobné problémy - povzbudilo ma to a zaútočil som ako prvý: hodil som naňho sieť, aby som sa jej zbavil. Môj súper sa na poslednú chvíľu sklonil a vrhol sa na mňa ako rozzúrená šelma bez rozmýšľania som švihol trojzubcom a udrel som ho do tváre. Claudius padol na zem, z nosa mu tiekla krv.
"Zákaz zraňovania," zaškrípal bradáč zubami a kývol gladiátorom - naokolo stáli úplne všetci a sledovali nás - aby môjho súpera odniesli, potom vzal zvitok ležiaci na lavici, potom naň niečo napísal. Zapečatený ho podal strážcom a my sme sa opäť vydali von.


"Larcius Clodius, z príkazu caesara Caligulu, Pater Patriae, poslaný na vycvičenie v gladiátorskej škole Lentula Batiata.
Podľa mojich vedomostí a skúseností má tento muž obrovské nadanie na boj s trojzubcom a sieťou (retiarius), modus procedendi pri výcviku nechávam na vás.

Krixos Sertorius, hlavný cvičiteľ gladiátorov v Koloseu, Roma aeterna."
_________________
- Arua res est regi simul carum esse et gregi: Ťažké je páčiť sa súčasne kráľovi aj ľudu
- Pater Patriae: otec vlasti (prvý raz tak označili Cicera, neskôr tento titul dostávali panovníci a významní šľachtici)
- Modus procedendi: spôsob postupu
- Roma aeterna: večný Rím

Úvodom chcem poznamenať, že v Romininých fotkách bola jedna vymenená za psov terajší, letnejší strih :D