Červenec 2008

Blog dAeGOn

31. července 2008 v 13:10 | Sonia
Tento blog je ďalším spriateleným prírastkom do klanu SB. Myslím, že cestu tam poznáte, ale pokiaľ ešte nie, tak tadiaľto. :D

Kapitola 9: Začiatok konca

30. července 2008 v 13:46 | Sonia |  Poviedka: Výcvik

Poznáte nejaký recept na to, ako totálne nespanikáriť, keď:
a) jediné lietadlo, ktoré vás môže dostať z pustého ostrova, je fuč?
b) obaja (a v podstate jediní) schopní piloti sú v hlbokom bezvedomí?
c) váš chránenec je práve v rukách únoscov?
Lara taký recept poznala: pevne zvierala pištoľ, na upokojenie pálila do vysokej palmy a zostreľovala kokosové orechy. Keď jej ale ani po polhodine nepadol žiadny kokos na hlavu, naštvala sa a bola na tom ešte horšie; konečne si totiž uvedomila, že triafa do banánovníka! Vrátila sa ku brehu a sadla si medzi tínedžerov. "Tak čo teraz?"
Decká na ňu hľadeli a boli ticho (aspoň raz), tak Lara bezmyšlienkovite vybrala pištoľ a začala sa s ňou hrať. Zrazu omylom potiahla spúšť a mladej budúcej mamičke odstrelila z hlavy slamený klobúk. Žena na ňu vydesene pozrela a zdvihla ruky nad hlavu.
"Ale nie, sorry!" zavolala červenajúca sa Lara a na znak hlbokej pokory hodila zbraň do oceána - ibaže práve vtedy plával okolo keporkak, ktorého trafila pištoľ do ňufáka, kvôli čomu utrpel dvanásťdňovú ujmu na tele i na duši.
"To je dnes deň," vzdychla Lara a išla vyloviť svoju deviatku. "Čo som vstala ľavou nohou z postele?" Potom si spomenula, že z postele vyletela saltom vpred, lebo sa jej snívalo, že Winstona povolali na povinnú vojenskú službu.
Lara si opäť sadla k deckám a prikázala im, aby si spomenuli na všetko, čo vedia o Taiko. Napokon si Andrew spomenul, čomu dievčina vravela, keď sa raz ráno tvárila tak záhadne.
"Vieš, ja som v skutočnosti niekto iný, než za koho sa vydávam," šepla Taiko Andrewovi.
"Áno? A kto? Vari princezná zo starobylého rodu so zelenou krvou?" spýtal sa ironicky.
"S modrou," opravila ho Taiko. "Ale inak máš úplnú pravdu."
"A ako mi to môžeš dokázať?"
Dievčina premýšľala, až si spomenula na fotku z oslavy jej narodenín. To ho presvedčí.
Vybrala z vrecka malú fotografiu a ukázala ju chlapcovi. Anrew na ňu pozrel a začal slintať.
"Čo to...?" Taiko pozrela na fotku. Sporo odetá tam ležala na ich súkromnej pláži a usmievala sa.
"Hups," začervenala sa, skryla obrázok a vybrala druhý. Chlapec naň dychtivo pozrel, ale už to nebolo ono. Taiko tam stála v drahých šatách a jej despoticky sa tváriaca matka vo večernej róbe s diamantmi práve krájala tortu z kaviára.
"Už mi veríš?" spýtala sa.
"Wow," vydýchli všetci a Lara sa zamračila. "No pekne. Asi si na to kvapol, Andrew." Potom sa natiahla do jemného, vyhriateho piesku a začala o tom uvažovať.
Tak princezná, pomyslela si. Rodičia spravili dobre, že mi to nepovedali, keď ju sem chceli dostať, ale z iného dôvodu, než si myslia. Veď ako môžem vytrénovať budúcu cisárovnú, keď ju v období vlády nepustia samu ani kúpiť si mlieko, nieto ešte do Peru? Kto si tam bude vláčiť armádu, nosičov vlečky, klobúkov a umelého chrupu? Síce, premýšľala Lara, určite majú vlastné kravy, čo im dávajú mlieko, s farebnými chocholmi na rohoch a naučené tancovať polku na pobavenie.
A teda jej jasná aj príčina únosu. Za princeznú zaplatia rodičia horibilné sumy, a potom ma zažalujú za nedokonalé stráženie ich vzácnej dcéry!
Lara naraz vyskočila, rázne prešla k Jackovi, vybrala z puzdra pištoľ a strelila mu tesne vedľa ucha.
Všetci zhíkli, pretože si mysleli, že jej povolili nervy a nepríčetne pilota zastrelila. Už sa na ňu chcel ktosi vrhnúť, aby jej zabránil v ľubovoľnom strieľaní ľudí, keď sa Jack prudko posadil a vydesene hľadel priamo do hlavne; a keďže vyzeral, že by chcel opäť omdlieť, Lara rýchlo zasunula zbraň do puzdra a vyliala mužovi na hlavu kokosové mlieko. "Aspoň budete mať peknú pleť," zašvitorila a preplieskala Mika, ktorý sa preberal rýchlosťou zrazenej korytnačky. "Keď som vás už teda zobudila, zvolávam vojnovú poradu."
Na pláži sa utvoril približný kruh, uprostred ktorého sedela Lara, decká a obaja piloti, ktorí ešte vyzerali, akoby práve vyšli z blázinca (nevyliečení), ale nikto nemal to srdce povedať im to.
"Určite všetci viete, čo sa stalo. Okrem toho, že nám ukradli lietadlo, únoscovia so sebou pozvali na vyhliadkový let aj jedného z týchto tínedžerov a Kate ukradli šminky. Preto teraz musíme urýchlene vymyslieť spôsob, ako dostať späť lietadlo, Taiko a hlavne šminky!"
Jeden muž okamžite nadšene vyhŕkol: "Preplávame oceán!"
"Vyrobíme loď z palmových listov!"
"Spravíme lietadlo!"
"OK," zastavila Lara utopické návrhy, "už to vidím, že napokon tu budeme sedieť, hrať pasians a čakať na pomoc."
"Vy ste hrdinka, tak nás vytiahnite z kaše!" zavrčal akýsi zošúverený starček.
Och, to snáď nie, vzdychla Lara v duchu. Pokiaľ o mne počuli, tak ma nenechajú na pokoji a ja budem musieť čosi vymyslieť. Pritom som len niekoľkokrát zachránila svet, zbavila ho najrôznejších šialencov a oblúd, objavila pár vzácnych artefaktov, napísala niekoľko kníh, ktoré sa predávajú iba v miliónoch a v neposlednej rade i znovu našla a znovu stratila svoju mamičku, bez ktorej by som ani na WC nezašla! Čo už ja zmôžem? A to som sa tu chcela trochu opáliť a oddýchnuť si!
Lenže teraz na ňu upierali nedočkavé pohľady všetci na ostrove, vrátane opičiek na stromoch, preto sa Lara prinútila do hrdinského úsmevu a sľúbila, že niečo vyhúta a do tridsiatich dní im pošle odpoveď. Keď odchádzala do chládku paliem, sprevádzali ju dosť šokované pohľady.
"Moji milí, najradšej by som si pospala v pieskovej dune," Lara sa po niekoľkých minútach márneho uvažovania o najrôznejších veciach - od záchrany z ostrova (ale tomu venovala naozaj iba chvíľku), cez nesmrteľnosť chrústa až po seriál Jericho - musela priznať, že si nevie rady. A to teda totálne, dokonca bola ešte bezradnejšia než vtedy, keď omylom pricvikla Winstona do dvierok mrazničky a nevedela ho vytiahnuť von ani vtlačiť dnu. Napokon rozstrieľala dvere, ale to sem nepatrí...
Ako by mohli na krehkú loď z paliem vziať toľkých ľudí? Alebo by niektorí plávala za nimi? A ktovie, čo sa dovtedy stalo s Taiko! Lara si práve kládla túto otázku, keď sa z pláže ozval hluk, ktorý jej onedlho poskytol odpoveď.
Vybehli na pláž a pripojili sa ku skupinke, ktorá ohromene sledovala čosi na oblohe.
"Oni sa vracajú!" vyhŕkol Mike.
"Ach, jasné! Však im začal dochádzať zvyšok benzínu skoro hneď potom, ako naštartovali! A vyrátali si, že nestihnú doletieť na pevninu!" Jackovi to konečne došlo, ale treba mu pripísať ku cti, že to netrvalo AŽ tak dlho, iba niekoľko hodín.
Lara už začala dúfať, že sa i s Taiko vrátia na ostrov, ale odrazu spustili stroj až k hladine a vyhodili do vody tri gumené člny, do ktorých skoro všetci zliezli- lebo lietadlo potom ešte niekto očividne ovládal, pretože zamierilo k nim a s posledným chabým zakašľaním pristálo, alebo, lepšie povedané, zrútilo sa do piesku ako netrénovaný maratónsky bežec po prvom kilometri. Väčšina chcela k nemu okamžite pribehnúť, ale piloti s účinnou pomocou Lary všetkých odviedli ešte ďalej, pretože pach benzínu neveštil nič dobré. O pár sekúnd stroj vybuchol, ale ľuďom pod stromami sa nič vážne nestalo, iba tlaková vlna ich rozmetala na všetky strany, no prežili to všetci. Lara namierila pištoľ smerom k miznúcej skupinke člnov a vykríkla: "Toto je pre nich začiatok konca!"
Večer zrazu začuli vrčanie motorového člna a o chvíľu pristál na pláži veľký čln, z ktorého vyskočil vysmiaty mladík a prekvapene hľadel na stroskotancov, ktorí vyjavene pozerali naňho.
"Robíte tu piknik?" spýtal sa a pozrel na tlejúce zvyšky lietadla. "Videli sme z ostrovov výbuch, ale keďže všetci sa báli akejsi bomby, len ja som sa to tu rozhodol preskúmať. Nejaké problémy?"
"Ale čoby," Lara sa sladko usmiala. "Iba únos lietadla, jedného človeka a zhrdzavela mi zbraň. Všetko je OK!"
"Fajn! Tak ja teda idem," mládenec im kývol a naskočil do člna.
Mierne skonfiškovaný chalan si masíroval krk a vysvetľoval im, že Havajské ostrovy sú neďaleko odtiaľto, a ako je teda, sakra, možné, že si ich nevšimli?! Obaja piloti sa tvárili, že oni tam nie sú a zároveň sa začali báť o svoj život, lebo niektorí cestujúci sa na nich začali veľmi škaredo pozerať, ale napokon boli happy, že sa živí a zdraví vracajú do civilizácie. Lara si sadla k chalanovi a vyzvedala, či tam niekde majú aspoň mobil - keď sa dozvedela, že on sám používa najlepší a najnovší GPS systém, zvýskla od radosti.
Keď pristáli, Lara aj s deckami okamžite zamierila do domu chalanových rodičov, ktorí boli práve v práci, a začala vyhľadávať bandu. Keď ju našla (práve prirazili k akémusi ostrovu, odkiaľ si už asi dymovými signálmi privolávajú pomoc, alebo čo), cez Google si zistila, že ich sídlo je v Káhire. (Takže si to s najväčšou pravdepodobnosťou namieria tam, nie?) Lara vzdala hold internetu a poslala Winstonovi SMS: "Milý Winston, všetko je v najlepšom poriadku, len OKAMŽITE dôjdi do Cornwallu, vyhoď všetkých zlodejov a robotníkov, čo sa ulievajú pri dome (ten ešte nebol dostavaný), my potom vyrážame do Káhiry!!!" (Zmätené úvahy sluhu, prečo sa chcú z Havajských ostrovov dostať do Anglicka a odtiaľ do Egypta, teraz Laru netrápili.)
"Decká, zajtra sa súkromným lietadlom vraciame do Cornwallu, keďže dom v Surrey sa ešte stále suší, teda pokiaľ si Winston nezaobstaral obrovský fén na vlasy. Potrebujem sa poriadne vystrojiť, pripraviť sa, vás navliecť aspoň do dvanástich vrstiev nepriestrelných viest a ideme do akcie! Je to ich začiatok konca!"
"To sme už počuli, nebuď taká melodramatická, Lara," zahundrala Sarah, za čo si vyslúžila pohľad typu - keby pohľady vedeli sadiť kvety, z teba sa stane botanická záhrada so stovkami druhov. Teda tak nejako.

7. diplom (Razzi)

29. července 2008 v 20:49 | Sonia |  Od vás
Možno by sa tento obrázok dal považovať za diplom za spriatelenie, tak ho dávam sem. Ale každopádne je úchvatný, a je z Egypta, to hovorí za všetko :D Vďaka adminovi blogu Ultimatelara.blog.cz!

Žanettkin blog

29. července 2008 v 20:40 | Sonia
Tuším sa so spriateleniami roztrhlo vrece, alebo došli priskoro Vianoce, to je fuk, tak či tak je to veľmi pozitívne :D Cesta k tomuto blogu je zložitá, preto vám poradím, zamierte priamo here. XD

Predmety, maľby a i. (4 - Anch + džed a was)

28. července 2008 v 20:54 | Sonia |  Egypt & TR:A
Anch + džed a was

Razziho blog

28. července 2008 v 20:39 | Sonia
I keď Razziho predošlá stránka sa s nami lúči, svoje kroky môžete presmerovať na príslušný odkaz a odtiaľ na jeho pekný blog :)

Nech ti veria

28. července 2008 v 14:12 | Sonia |  Úvahy
Opäť som sa pustila do TR6 (nech žije!), a i keď som len v Paríži, zase mi napadol vlastný záver hry. Enjoy it.
Nech ti veria
Odvtedy, ako skočila ku Spáčovi, zničila ho a s ním i Karla, ubehlo iba niekoľko okamihov. Nanajvýš pár minút, ale jej sa to zdalo ako večnosť - akoby sa čas nielen zastavil, no i prestal existovať a zabudlo sa na nekonečné odpočítavanie.
Nekonečné odpočítavanie čoho? pomyslela si. Iste nie iba sekúnd a minút. A pokiaľ je to skutočne tak, nemôže to byť nekonečné, pretože raz sa musíme dopočítať na záver a nastane...
Máš hlúpe myšlienky,
pokarhala sa a ďalej už nechcela rozmýšľať o konci, pretože sa blížila do haly strahovskej pevnosti, kde takisto iba nedávno a zároveň pred veľmi dlhým časom - ako sa jej zdalo v zmätenej mysli - zanechala Kurtisa bojovať proti Boaz...
Koniec, našepkával jej rozum, ale bránila sa. Nezmysel, odsekla v duchu, potom to zopakovala nahlas.
"Nezmysel. Kurtis je dávno vonku alebo je možno ešte tak bláznivý, že ma čaká, a keď vojde,, posmešne sa na mňa usmeje..."

Vošla do kruhovej haly, kde sa hlboko pod podlahou trblietala voda a vysoko pri strope tancovali slnečné lúče; a i keď sa jej to zdalo nie nemožné, ale priam absurdné, krvavá škvrna uprostred miestnosti sa trblietala tiež a ihneď ju upútala. Lara privrela oči, aby na ňu chvíľu nemusela pozerať a mysľou jej prebleslo: Tá krv patrí Boaz.
To určite,
opäť jej nemilosrdne odvetil rozum. Prečo by v nej potom ostával chirugai?
Lebo ho tu zabudol, keď odchádzal,
odvrkla v mysli a zase na to nechcela myslieť.
Pričasto sa vyhýbaš nepríjemným myšlienkam, podpichol ju rozum. Pred Egyptom si taká tuším nebývala...
To Lara vedela, pred Egyptom bývalo všeličo - a častokrát oveľa lepšie... ale teraz nemá zmysel hádať sa s Pánom rozumom.
Pristúpila ku krvavej mláke, čupla si a vybrala zbraň z lepkavej tekutiny.
"Zabil si Boaz?" zašepkala nástojčivo.
Ale chirugai mlčal, a mlčal i vtedy, keď sa ešte nástojčivejšie spýtala: "Kde máš majiteľa?"
Pán rozum sa mi vysmeje, napadlo jej, ale ten bol takisto ticho. Aspoň chvíľu... pomyslela si unavene a zahľadela sa na škvrnu.
Viem, že z väčšej časti je tá krv Kurtisova, pripustila. Tak, a teraz mám na rukách krv dvoch priateľov. Pravdaže, Von Croya som nezabila ja a rovnako som nezavraždila lovca démonov, ale na oboch smrtiach mám istý podiel.

Niečo v nej chcelo namietať, ale Lara zo seba potrebovala dosať pravdu (o ktorej bola presvedčená) a musela si priznať, že zlyhala.
Vari nie? Wernera zabil Karel v jeho vlastnom byte, naviac, keď tam bola najskúsenejšia žena v narábaní so zbraňami! (Bola v tom veľká dávka sebairónie, ale Lara si nemohla nič odpustiť... lebo v odpustení spočíva zabudnutie a ľahostajnosť; napokon sa človek pristihne, že mu je i vražda šumafuk.)
Nebola som schopná zabrániť mu, aby ho zabil... pomyslela si,
(bola si v bezvedomí, vtedy ľudia ťažko čomukoľvek zabránia)
… a tiež som nebola schopná vycítiť, že nebezpečenstvo je blízko...
(nie si dokonalý stroj; a okrem toho, Karel je - bol - Nephilim)
… napokon som ani nebola schopná čeliť polícii a útekom som všetko ešte viac skazila...
(usvedčili by ťa, lebo by ťa
chceli usvedčiť, a tak si nemala na výber).

"Mlč," zavrčala a potriasla hlavou. Nevedela, či jej sebaobvinenia vyvracia opäť Pán rozum - ale tomu neverila - alebo sú to príznaky začínajúcej schizofrénie, ale rovnako ako predtým Pána rozum, ani teraz nemala chuť počúvať. Bola ochotná vziať na seba všetko zlo sveta, cítila sa ako najhorší zločinec.
Vraždím, to je holý fakt a o opaku ma nikto nemôže presviedčať, pretože zabíjam všetkých bez rozdielu, či je to Karel, strážnik v Louvri, ktorý by mohol ísť onedlho domov - alebo či je to priateľ. Mne je to fuk, lebo bezpečne sa cítim jedine vtedy, keď držím v ruke zbraň; dokonca si dovolím oháňať sa tvrdením o sebaobrane.
Sme pri jadre problému. Keby som nevraždila, "nebránila sa", táto krv by tu nebola.


Opäť sa v nej čosi pohlo a chcelo odôvodnene namietať, že celá výprava za maľbami začala kvôli Eckhardtovi a Karlovi a ona už len musela zachraňovať, čo sa dalo - i keď v hĺbke srdca vedela, že by to niečo iste malo pravdu - napokon, aj Kurtis musel bojovať proti Boaz sám - tentoraz si to nepripúšťala.
Postavila sa a posledný raz pozrela na mláku krvi.
Si sama, vždy si bola a vždy aj budeš, i keď máš Winstona, Zipa a možno ešte niekde Kurtisa, ktorí sa určite snažili porozumieť všetkému, alebo väčšine toho, čo si robila - ale nepochopia to. Máš srdce vlka-samotára, ktoré podvedome či úplne vedome pred každým uzatvára vchod k myšlienkam, čo vedú k činom. Nezbavíš sa toho, budeš sama a svoje skutky pochopíš len ty sama - možno. A možno nie.
Tak sa s tým nauč žiť. Nečakaj, že ti porozumejú a odpustia, ale ak sa to stane, buď vďačná.
A nie vždy sa musíš skutočne obviňovať, i keď si to myslíš. Musíš si veriť a tiež musíš dôverovať tým, ktorí niekedy verili tebe - a v teba.

Ako Kurtis.


Do Lariných myšlienok sa opäť miešal Pán rozum, ktorý nebol vždy taký uštipačný ako predtým. Pri jej myšlienke na Kurtisa sa chirugai odrazu zachvel, a čepele sa vysunuli, potom sa zbraň natočila priamo k východu.
Lara sa pousmiala a vykročila do dvier, aby tam niekde našla spriaznenú dušu - lovca démonov. Tma ju privítala - konečne nie nepriateľsky.

Napokon už len slnečné lúče veselo tancovali pod stropom okrúhlej haly a všade zavládlo ticho.

Kajkov blog

27. července 2008 v 20:17 | Sonia
S jeho blogom sa uskutočnilo ďalšie spriatelenie, a tak by nebolo od veci zájsť sem a pozrieť sa blogu na zúbok :)



Predmety, maľby a i. (1 - Kobra)

24. července 2008 v 13:10 | Sonia |  Egypt & TR:A
Prichádza sľúbená rubrika. Nejedná sa iba o TR (v podstate je tu len okrajovo :D), ale ide o objasnenie reálnych predmetov atď. v tejto hre.
Kobra

Pri chráme a pod troskami

21. července 2008 v 22:03 | Sonia |  Úvahy
Povedala som si, že keď som uvažovala nad TR1, rovnako to môžem skúsiť aj nad inými, napr. štvorkou, ale tento "záver po závere" je písaný trochu odlišne.
Pri chráme a pod troskami
Striebristý mesačný svit neochotne predával vládu zlatým slnečným lúčom, ktoré ožiarili trojicu pyramíd i chrám boha Hora stojaci neďaleko nich. V jeho chodbe vedúcej von (preč od Setha) stála archeologička Lara Croft a ťažko oddychovala, úplne vyčerpaná po naháňačke naprieč Egyptom.
Výsledok? Nesmrteľný boh zla namiesto Hora, stratený priateľ a minimálne jeden vynikajúci seržant mŕtvy, a to je iba zlomok všetkého, čo som napáchala, pomyslela si trpko a vydala sa dopredu, keď jej na tvár dopadol tieň. Zdvihla oči.
Von Croy - áno, to je ten stratený priateľ - pokiaľ mi Jean-Yves ostal ešte vždy verný... Či nie? uvažovala zmätene, pretože Von Croy na ňu zavolal: "Rýchlo, dievča, skôr než sa zo okolo teba zrúti!"
Lara si pravdepodobne uvedomovala, že chrám sa rúca, ale oprela sa o stenu a vydýchla: "Si späť, Werner? Nie viac Seth?"
"Nie je čas! Tvoju ruku, Lara! Podaj mi ruku!"
Lara sa rozbehla k nemu, už nedbajúc na to, či sa potom opäť premení na príšeru ovládanú bohom zla alebo nie, ibaže podlaha sa prepadla a ona sa stihla iba zachytiť okraja dvier.
"Je dobré znovu ťa vidieť, Werner," povedala, nevnímajúc, čo na ňu Von Croy kričí. Potom už všade zavládla len tma.

Werner stál pred chrámom s klobúkom v ruke, a keď zdvihol zrak, chvíľu vyjavene a bezmocne pozeral na sklonenú hlavu boha Setha na stene. Chcel dobehnúť ku chrámu a volať jej meno, a ak by mu neodpovedala (iste nie, ty blázon, však sa pod ňou prepadla zem - ale takéto myšlienky by mu nepomohli, tak ich s úsilím zahnal), mohol by aj holými rukami začať hrabať; ale pochmúrna tvár boha, ktorý Laru (skoro!) zabil, ho vystrašila ešte viac, než momentálne bol.
Je to temný boh a už ho nechcem nikdy vidieť, pomyslel si značne nenávistne, opäť vzdychol a pomalým krokom sa vydal k pyramíde faraóna Rachefa, aby v jej tieni pouvažoval, čo ďalej. Uvažovanie Lare nepomôže, ale mal dojem, že pokiaľ sa trochu nespamätá, mohol byť narobiť veci, ktoré by neskôr ľutoval.
Teraz si pripadal nesmierne starý a unavený; telo ho nechcelo poslúchať, najradšej by zaspal v piesku; myseľ mal príliš prázdnu - a zároveň príliš plnú. Sadol si na stavebnú kameň monumentu, a i keď mal pocit, že mohutná stavba ho v najbližšej chvíli rozdrví - svojou veľkosťou a tajomnou silou, ktoré z nej vyžarovala a ktorej tajomstvo poznali len faraóni - ostal na mieste. Odtiaľ aspoň nevidel Horov chrám, v troskách ktorého teraz leží Lara...
Najlepšie žiačka, akú som kedy mal, a jediná, ktorí mi dokázala, aký úbohý v skutočnosti som, uvažoval a spomínal na ich stretnutie a výuku v Kambodži.
Už keď sa zoznámili, videl, že to mladé dievča s dvomi neposlušnými vrkočmi priam spaľuje oheň, ktorý ju nútil vykonávať (v budúcnosti) veľké veci. Videl jej ho v očiach, no teraz, keď bola dospelá, sa z Larinej tváre nedali vyčítať myšlienky a často ani pocity. Ovládala sa, nenechala sa hneď spútať emóciami - a to sa mu na nej páčilo. Nikdy si o nej nepomyslel, že je bezcitná a nereaguje ľudsky, taká Lara nebola - ibaže v jej práci nie je na prehnané grimasy či frázy čas.
Vždy chcela ísť vlastnou cestou a zakaždým si ju vedela nájsť, s úsmevom si spomenul na preteky v chráme Angkor Wat, ktoré vtedy vyhrala ona, a potom ho správne varovala pred hnevom bohov, ktorý bude prebudený krádežou Irisu.
Áno, keď mu nepomohla, tak na ňu zanevrel, bol hrozne naštvaný a ľutoval sa - ale teraz videl, že mu naozaj ostáva už len sebaľútosť. Ľutoval sa, aký bol nerozumný a vohnal najskôr seba, teraz i Laru do záhuby.
Mohol si povedať, že bol ovládaný Setom a nevedel, čo robí, ale to by bola len výhovorka. On vedel, alebo to aspoň tušil, čo sa stane, keď niekto odstráni amulet zo Setovho sarkofágu. A dokonca, keď bol ovládaný bohom, hlboko v mysli ostalo jeho ľudské ja, a to vôbec neľutovalo, keď videlo, čo musí Lara prekonávať - alebo možno sa bálo ľutovať, bálo sa Seta... ale to je tak či onak úplne jedno.
Veru tak, Werner, pretože nie si o nič lepší než boh zla, búrok a púšte. Možno svoje činy trochu napravíš, keď pôjdeš zháňať pomoc pre Laru, ale nečuduj sa, keď ti nikdy neodpustí, čo si jej urobil. Presne tak, ako si to nechcel odpustiť jej, a buď si pritom istý, že ona nebude plná nenávisti a nespraví kopú chýb ako ty.
Werner Von Croy si položil hlavu do dlaní. Ostal tam tak dlho, no potom sa postavil a neistým krokom zamieril do Káhiry, sľúbiac si, že Laru nájde.
***
Pohla sa.
Bol to mimovoľný pohyb, akoby ho ani nechcela spraviť, ale bol to aj pohyb, ktorý ju priviedol späť k životu - a bezpochyby práve preto ho urobila.
Pretože Lara Croft miluje život, aj keď s ním dobrovoľne hazarduje...
Neochotne otvorila oči, pretože sa obávala, čo uvidí. Nemyslela na peklo ani nič podobné, lebo na také veci absolútne neverila, ale napríklad by mohla zazrieť Setha, ako k nej pristupuje s krvilačným úškľabkom na tvári. Alebo by zbadala (či skôr nezbadala) svoje nohy pod obrovským balvanom - i keď bolesť necítila: vlastne necítila vôbec nič, akoby sa ocitla vo vákuu.
Uvidela tmavú jaskyňu a naokolo boli samé skaly, ale ona ležala v mäkkom a studenom piesku. Bolo tu naozaj chladno, pretože bola bohviekoľko metrov pod úrovňou pôvodnej podlahy; vedela to aj vďaka tomu, že cez žiadnu medzierku k nej neprenikal upokojujúci slnečný lúč.
Preto sa jej ani nechcelo vstať a márne hľadať nejakú cestu; iba by zažila sklamanie a jej stav si to teraz naozaj nevyžadoval. Namiesto toho si i ona nazrela do vnútra, do myšlienok a spomienok.
Som tu, pochovaná zaživa pod troskami Horovho chrámu. Teraz nik nevie, že existujem, som živá - a asi sa o to ani nik nestará. Ľudská sláva je pominuteľná, a ak som niekedy bola slávna, teraz som menej než ten piesok podo mnou, tu v základoch tejto stavby.
Musím sa priznať, že toto vedomie mnou otriaslo - verte tomu či nie, bola som na seba príliš pyšná. Myslela som si, že mne sa nikdy nemôže nič stať a každý artefakt získam či už ako prvá, alebo ho majiteľovi poľahky vyfúknem. A to sa mi pri dýke z Xianu, kameni Infada či Horovom amulete skutočne darilo... a preto mi aj tak nesmiete odpustiť, lebo si zaslúžim opovrhnutie. Veď teraz som si dokonca trúfla bojovať proti niečomu oveľa silnejšiemu než som ja - zvrhlo ma to z trónu a ukázalo mi pravdu: kto som, aby som si myslela, že vždy vyhrám? Nie som iný človek než ostatní, iba mám snáď viac šťastia.

Lara sa opatrne dotkla odrazu šialene boľavého boku a natrhnutej pery, inak sa jej zdalo, že je bez zranení. V hlave si premietala všetky svoje "úlovky" a víťazstvá a teraz jej pripadali ako zbytočnosti, plytvanie časom. Síce už ani nevedela, na čo iné by svoj čas využila, ale mala pocit, že všetko, čo robila, nebolo vlastne akoby vôbec nič.
Prestaň, ozvalo sa jej v mysli. Vieš dobre, že každá tvoja výprava pomohla svetu, a to je to najdôležitejšie, rovnako ako to, že sama nechceš zneužiť moc. Bola si pyšná na to, čo dokážeš, ale teraz sa tvoje srdce zatvrdilo a zároveň odhalilo. Ber toto celé ako skúšku - tvoju, Von Croyovu i ostatných. Myslím, že si môžeš povedať, že ty si ju zvládla. Odteraz, to vieš i sama, už nebudeš taká namyslená - aj keď toto si skrývala. Síce si tým seba samotnú trápila, ale teraz si to dokázala priznať!
Za to budeš platiť väčšou nervozitou, zlými snami, pri každom podozrivom zvuku sa bleskurýchlo zvrtneš a dlho budeš mieriť zbraňou na imaginárneho nepriateľa, ale nevzdávaj sa... nikdy sa nevzdávaj...

Lara sa čudovala, kde sa jej v hlave berú také myšlienky po predošlých pochmúrnych. Vtedy si všimla, že z batoha, ktorý leží vedľa nej, vypadol Horov amulet a prstami ho nevedomky pevne zvierala.
Z tohto predmetu do nej prúdila nová sila a dodávala jej vieru, že jej život nebol taký čierny, zlý a márny. Mala dojem, že ju povzbudzuje samotný Hor - tak, ako ju povzbudzoval po celý čas, keď bojovala proti Setovi - bez toho, aby si to plne uvedomila. Cítila, že pokiaľ ju chápe boh svetla a radí jej, musí sa jeho radou riadiť, a potom i ona pôjde cestou svetla.
Opatrne sa posadila a z batoha - ktorý tam neskôr zabudne a opäť jej ho vráti až Von Croy - vybrala lekárničku. Kým mala výbavu, nejaké potraviny a najmä amulet (odteraz na dosah ruky), mohla veriť, že odstráni skaly pred sebou, aby sa dostala von.

Verila tomu. Pretože ona bude bojovať do posledného dychu - a vždy na strane dobra.

Lara uvažuje alebo Sci-fi kútik

21. července 2008 v 13:12 | Sonia |  (Nielen) o mne
Tento článok je presným opakom Kútiku sebakritičky, ale sci-fi je v názve preto, že napriek snahám Sethesa, Pink-Sun a Ari v predošlom článku nasledovné názory s Larou nezdieľam (zatiaľ). Ale čo nie je, môže byť, že? :D

Lara mení názory rýchlejšie než aprílové počasie...

TR in 5 seconds!

20. července 2008 v 12:47 | Sonia |  Haluzné videá
Na YouTube sa nájdu rôzne zaujímavosti, napríklad aj TR prejdený za 5 sekúnd :D








Ešte nie je koniec

19. července 2008 v 21:50 | Sonia |  Úvahy
Pri pozeraní animačiek na YouTube som našla FMV z TR1, čo ma potešilo, keďže v hre sa mi neprehrávajú. Po ich zhliadnutí vznikol nápad - odhadnúť, čo mohlo byť na záver. Možno sa zdá, že zobrazujem Laru skôr z Anniversary, ktorá sa najskôr pýtala, potom strieľala, ale len som sa snažila pridať "ľudský" nádych. Snáď sa trochu vydarilo.
Ešte nie je koniec
Popoludňajšie slnko zalievalo mäkkým svitom neveľký ostrov, na ktorom sa týčila zlatá pyramída dopoly zakrytá skalami. Všetko by vyzeralo idylicky, keby sa zem zrazu nezačala otriasať a z pyramídy začali odlietavať veľké kusy kameňov. Na ich úlomky musela dávať veľký pozor mladá žena, ktorá vybehla zo siene, v ktorej zanechávala nehybné, mŕtve telo známej obchodníčky.
Lara Croft skočila do priezračnej vody a rýchlymi tempami doplávala k lodi, ktorá patrila Natle. Naštartovala a vzďaľovala sa od pyramídy, ktorá v jedinom oslepujúcom výbuchu navždy zmizla i s ostrovom.
Lara sa vyčerpane oprela o kormidlo a vzdychla. Zachrániť svet je fuška, pousmiala sa, no úsmev jej z pier hneď zmizol, pretože sa jej v mysli začali premietať obrazy z dobrodružstva, ktoré práve prežila.
Scion, Tihocan a Qualopec, mutanty, T-Rex či Larson... Larson, ktorý ju zoznámil s tak vierohodne pôsobiacou Jacqueline Natlou... Muž, ktorého musela najskôr len omráčiť, keď jej povedal, čo chcela, keď sa mohla dostať ďalej, dravo postupovať vpred... A neskôr, až jej príliš prekážal v ceste, bola nútená zabiť ho.
Bola si nútená? spýtal sa jej vnútorný hlas. Prečo myslíš, že si ho musela zabiť, a nie iba omráčiť ako predtým? Tretí kus Scionu by bol tvoj rovnako, ako bol i prvý - tak prečo? Nenútil ťa k streľbe len tvoj inštinkt zabijaka a túžba po krvi? Tieto dve vlastnosti máš, zdá sa, mimoriadne vyvinuté.
Lara zavrela oči a mimovoľne pustila kormidlo, takže loď teraz ovládali morské prúdy. Sústredila myšlienky inam, ale vnútorný has do nej stále zapáral.
Áno, Larsona máš vybaveného, venovala si mu krátke requiem a... čo teraz? Založíš ho do zásuvky svojej mysle a tým sa zbavíš všetkej zodpovednosti? Nenapadlo ti, keď si ho úderom omráčila, keď si doňho strieľala, kým neklesol na zem a tam pomaly vykrvácal, že možno ešte žil? Možno ho tvoje guľky netrafili hneď milosrdne do srdca, a kým ty si obdivovala Scion a potom rýchlo odišla bez jediného pohľadu naňho... možno on ešte žil a bol pri vedomí. V hlave sa mu premietali obrazy tak, ako teraz tebe... možno všetko ľutoval a bol by ti to rád povedal... keby si mu dala šancu. Keby si sa nad ním sklonila a povedala mu - i keď lož! - že ho chápeš. Že mu to odpúšťaš, nech spočíva v pokoji. A nenapadlo ti, že ho môže niekto čakať? Kamaráti, priateľka, ktorá sa už teší na chvíľu, až sa znovu zvítajú... a bude sa tešiť márne, lebo Lara Croft ho musela zastreliť?
Lara klesla na zem, čiastočne sa opierajúc o palubnú dosku. V duchu sa snažila presvedčiť samu seba, že Larson žil osamelým životom, nemal známosť, ale bola si istá, že sa neoklame. Napokon, čo o ňom vedela? Však ani nevie, koľko mal rokov. Prečo by nemohol žiť ako ostatní, i keď pracoval pre Natlu? Rovnako ako...
Pierre. Archeológ, dobrodruh, rovnako ako ona. A rovnako ako ona a Larson aj on bol zamestnaný Natlou, i keď Lara už vtedy vedela, že obchodníčka nemá čisté úmysly. A predsa... Nebol i Pierre Natlou oklamaný? Ako inak by mohol súhlasiť s jej plánmi, ktoré sa normálnemu človeku, a najmä nie polobohovi, museli zdať šialené? A predsa ho ona ľahostajne zabila, akoby bol on sám hlavný zloduch.
Chladnokrvne, ľahostajne, bez štipky ľútosti, šepkal jej hlas zlomyseľne do ucha. Pálila si po ňom od vstupu do chrámu až po odchod z hrobky Tihocana a nedbala si na to, či sa musí horko-ťažko vylizovať z rán.
No a? On na to vari dával pozor? Lara chcela hlas umlčať, ale nepodarilo sa jej to.
Ani Pierra si nemusela zastreliť! Veď všetko sa odohrávalo bez slov, nič ste si nevysvetľovali... a napokon, nemyslíš, že Pierre pozeral na teba ako na ctižiadostivého dobrodruha, ktorý chcel zneužiť Scion pre seba?
"Nie!" zvolala Lara a pritisla si dlane na uši, v snahe nepočuť protivný hlások. "Ja nie som ako Natla!"
Nie si? Povedz, Lara. Pravdu - keď si namierila pištoľ na Scion - plánovala si ho naozaj zničiť? Strelila si by, keby ťa Natla nezhodila?
"Čo myslíš," zavrčala.
Priznaj si, že aspoň na chvíľu ťa vzrušila predstava nadvlády nad ostatnými. Keby nie, nebola by si normálna...
"Možno nie som," odvetila pokorne.
Nie, Lara. Ty najmä nie si odvážna.
Čo tým chceš sakra povedať?
Scion bol zničený, to áno. Ale nie kvôli záchrane ľudstva - aspoň to nie je úplný dôvod - no i kvôli tebe.
Lara mlčala.
Ty si sa zľakla jeho moci. Videla si zlomok toho, čo dokáže. A neodvážila si sa vládnuť. A kým stihla Lara niečo namietnuť, hlas pokračoval: Bojovala si proti šelmám a mutantom, to je pravda. Ale zachovať si odvahu sám pred sebou, to nedokáže každý, Lara.
Zlostne potlačila slzy hnevu i ľútosti, no spomienky ju zaviedli k Natliným poskokom v baniach. Vzdychla a tentoraz si bola aj sama schopná priznať pravdu:
Ani ich som sa nič nepýtala, nedala som im príležitosť, pritom oni do toho snáď ani neboli zapletení. Preto si zaslúžim, keď mi budú vo dne či v noci šepkať do ucha: "Si vrah..." A zaslúžim si to od všetkých. Pretože možno som zachránila svet, možno získala artefakty, ale už sa nezbavím krvi na svojich rukách. A viem - áno, viem to! - že tej krvi bude ešte oveľa viac, že často zabijem i nevinných... a že vždy ma budú trápiť nočné mory.
Lara otvorila oči, vybrala z puzdra zbraň a na chvíľu sa jej zmocnilo pokušenie hodiť zbrane do vody a po návrate žiť možno nudným, ale bezpečným životom bez postáv, ktoré ju budú navštevovať a raz šepotať, raz kričať a obviňovať ju, že je vrah. Ale potom vedala, že takýto životný štýl k nej proste nepatrí a často len ona bude môcť odvrátiť katastrofu - pre to treba prinášať i obete...
Lara sa usmiala a cítila, že sa jej trochu uľavilo. Postavila sa, pištoľ vrátila do puzdra - pevne ju tam zatlačila. Opäť chytila kormidlo a zamierila smerom domov, ale i keď v duši a vo svedomí jej zavládol nateraz viac-menej pokoj, brokovnica jej na chrbte oťažela a pištole ju začali páliť na tele. Zaťala zuby.
Vedela, že napriek všetkému sú jej činy správne...

Lara hodnotí alebo Kútik sebakritičky

18. července 2008 v 21:28 | Sonia |  (Nielen) o mne
Sebakritika - to je moje! So sebakritikou ráno vstávam a večer chodím spať. Sebakritika je fajn.

OK, možno nie, i keď mi hovoria, že to s ňou preháňam - ale prečo to nevyužiť? Napokon, aj Lara si o mne myslí svoje, tak som zopár jej hlášok zaznamenala a vznikol tento dokonale trápny článok.

Väčšina názorov nie je myslená úplne vážne. (Dúfam.)

Vyberte si iný jazyk!

17. července 2008 v 13:15 | Sonia |  Tomb Raider Anniversary
Pokiaľ ste desná brzda ako ja, tak až po roku od vydania Anniversary zistíte, že táto hra nie je iba pre anglicky hovoriace osoby - a ostatní sa musia AJ doučiť či nerozmuieť ani slovu.
Ešte je možné, že ste na tento fakt vôbec nedošli, a tak som vvbrala pár hlasov z každého jazyka a napísala svoj názor (veľmi stručný, nebojte sa).
Na výber máte 5 jazykov:
  • anglický
  • francúzsky
  • nemecký
  • taliansky
  • španielsky
Je možné vybrať si nemecký dabing a anglické titulky, či text úplne vypnúť, ale postavy nemožno urobiť nemé :D
(OK, našla som na YouTube videá, takže môj pokec je asi úplne nanič, ale na to som došla až po napísaní, tak to už nebudem mazať... bože, ja som teda brzda :( )

Gladiátor - III. časť

15. července 2008 v 21:22 | Sonia |  Poviedky - historické
Premýšľala som nad tým, či vytvorím 4 časti alebo 3, ale pôvodne mal mať Gladiátor len 2. Preto budú tri časti vhodný kompromis :)
Záverečný diel zobrazuje ďalšiu smrť, a možno nebude ťažké uhádnuť, o koho pôjde. (I keď na výber je gladiátor a Agrippina :D) Opäť písané v depke.

Proti človeku

Možno si poviete, že som úplný blázon. Je to možné, ja vám to nevyvraciam - vlastne s vami celkom súhlasím. Ale myslím, že nemám inú možnosť.
Teda, rozhodol som sa, že Agrippinu, manželku pred mesiacom zavraždeného (!) cisára Claudia, potrestám úplne sám.
Však uznajte - moje slovo proti jej. Čie viac zaváži? A tak musím ujsť a prenasledovať ju dovtedy, kým neuspokojím bohov spravodlivosti tým, že to s ňou vybavím pomocou toho, čo ovládam najlepšie.
Gladius*.
Ale ešte predtým musím v blízkej budúcnosti vybojovať jeden zápas, pretože už tretí deň mi strážca prinášal iba misku s vodou; našťastie som celkom vo forme.

Tentoraz slnko ledva vystúpilo na oblohu, keď som bol vytrhnutý z ríše snov otvorením dverí. Všetky dvere tu hrozne vŕzgali, ale to nikomu nebránilo v tom, aby ich navyše otvárali tak, že div neprebúrali stenu, keď sa rozleteli dokorán.
"Vstávaj," pokynul edil (čakali ste niekoho iného?), ale tentoraz na mňa - ó, bohovia, ako sa to mohlo stať? - pozrel a dokonca sa pousmial. Keby som chcel povedať, kedy naposledy som od niekoho iného než od gladiátora videl úsmev, musel by som spomenúť asi až časy Romula a Réma.
Dokonca, keď sme kráčali po chodbe, sa ma spýtal, či som pripravený na súboj, na čo som bol ja schopný iba niečo zavrčať, i keď, priznám sa, jeho otázka ma istým spôsobom dojala.
Vlastne až keď sme prišli do "prezliekárne", len vtedy som si uvedomil, že toho muža som tu ešte v živote nevidel, takže tento nováčik ešte nemá spôsoby tých, ktorí sú navrchu.
Niekoľkokrát sem prídeš a už ťa ani nespoznám, tým som si bol istý.
V átriu už čakal na zbraň jeden môj priateľ a najskôr som sa zhrozil, že budeme musieť bojovať proti sebe, však ani to nebolo výnimkou, niektorí ľudia by ozbrojili gladiátora proti vlastnej žene - teda keby tu niekto dajakú mal, však? Ale ako som si spomenul, teraz nič také nehrozilo, pretože súperi sa vždy chystali oddelene - to znamená, že budeme pravdepodobne dvaja na dvoch.
Dostal som výstroj, kamarátovi dali dva meče** a už sme opäť kráčali do arény, ako sme to už obaja robili veľakrát v našom síce nie príliš bezpečnom živote, ale aspoň bol zaujímavý. Videl som aj horšie osudy... napríklad trest za vraždu vysokopostavenej osoby.

Sedel tam, v cisárskej lóži (neprávom!) a dychtivo sledoval, ako prichádzame. Ale jeho dychtivosť nebola prirodzenou vlastnosťou, skôr to pripomínalo inštinkt dravca, ktorý vie, že onedlho sa bude prelievať krv. Pozrel som na cisára Nera, syna Agrippiny, potom som preniesol pohľad na kamaráta a aj bez slov sme sa dohodli, že tohto muža zdraviť nebudeme (napokon, nebolo to povinné) - i keď veta "Idúci na smrť ťa pozdravujú" by ho iste potešila. V jeho očiach sa ukrývalo - niekde hlboko, ale dalo sa vybadať - zlo. Skoro som sa začudoval, ako môže taká osoba vládnuť, ale potom som si spomenul, že jeho matka nie je o nič lepšia.
Kráčali sme po horúcom piesku a ani sandále nás nás neochránili pred nepríjemným pálením; zo všetkých strán sme boli priam pečení zaživa. Vzduch sa ani nepohol, mali sme pocit, že na nás leží ako ťažká prikrývka a znemožňuje nám plynulý pohyb. S obavami sme upierali zrak k menšej bráne naľavo od lóže cisára, ktorú práve otvorili a z nej vyšla ďalšia dvojica.
Ten nižší, no zjavne viac silný a zavalitý, niesol meč a napriek zakrytým očiam** vyzeral tak nebezpečne, že mi napadlo: Ak tento nie je gladiátorské eso, tak ja som Messalina. Vedľa neho kráčal vyšší muž, ktorý sa oháňal sieťou a trojzubcom**, ale pritom nevzbudzoval dojem takej šelmy ako prvý.
Fajn, myslím, že by sme sa mali zoznámiť. Pane so sieťou, dovolíte, aby som nechal prehovoriť najskôr svoj meč?
Muž so zakrytými očami sa zrazu bez najmenšieho zaváhania rozbehol k nám a po sekundovom zaváhaní ho nasledoval aj ten druhý. Kamarát zamával mečmi nad hlavou a vrhol sa na "slepca".
Vyzeral si ako bohyňa Kálí, spomenul som si na rozprávanie o ďalekej krajine India, ktoré som kedysi počul. Dávno... Avšak teraz určite nebol čas na sentimentálne spomienky, pretože už aj bez nich som sa ledva vyhol hodenej sieti, ktorá mäkko pristála v piesku. Nemal som príležitosť vrhnúť sa k nej, lebo ostrý trojzubec mi už mieril priamo do tváre. Uhol som a švihol mečom do tváre sieťara, ale trojzubec odrazil čepeľ tak prudko, že mi začala brnieť ruka... a potom znecitlivela. Medzitým sa muž dostal k sieti a rýchlo ju zhrabol.

Kamarát švihol obomi mečmi v rôznych smeroch, ale protivníkov šiesty zmysel bol tak vycvičený, že zbrane narazili na štít a čepeľ. Potom musel sám odskočiť pred zúrivým výpadom, a napokon okolo seba krúžili ako hladné levy, pričom priateľ sa snažil našľapovať čo najtichšie, ale jemné vŕzganie piesku pod nohami prezrádzalo jeho polohu. Preto som sa vrhol na sieťara (už si vzal sieť) a tak zúrivo sme skrížili trojzubec a meč (prehodil som si ho do druhej ruky a štít som musel odhodiť), že "slepec" už nepočul kroky. Keď priateľ zastal, všimol som si, že jeho protivník sa otáča okolo svoje osi zjavne zneistene - možno si dobrý, ale treba vedieť trochu podvádzať. Napokon ostal stáť chrbtom ku kamarátovi a napriek pohotovej reakcii, keď ten naňho skočil, jeho život vyhasol vďaka dvojici ostrých mečov.

Sledoval som to víťazstvo tak uchvátene, že keď na mne pristála ťažká sieť a zrazila ma k zemi, od prekvapenia som zareagoval príliš neskoro (len som si stihol pomyslieť: Pre toto mám zvieratá radšej než ľudí. Nie sú zákerné.) a trojzubec sa mi zapichol do boku skoro až po konce zubov. Nevydal som ani hláska, no kamarát bleskovo priskočil, a kým sa spamätal zas sieťar, jeho duša už nepatrila telu.
Odhodil sieť a kľakol si ku mne, snažiac sa zastaviť krvácanie. Potom sa postavil, zlostne strhol šatku z očí nepriateľa a prikryl mi ňou rany. Následne sme obaja pozreli na cisára.
Nero ukázal na sieťara a gesto - palec nadol bolo dosť výstižné. To sa zopakovalo pri druhom mužovi, napokon uprel zrak na mňa.
Mal som pocit, že nik nedýcha, slnko stojí na mieste a horúci piesok sa zmenil na žeravé pekelné jazyky. Potom cisár zdvihol ruku a pomaly nasmeroval prst - ó, bohovia, prečo mu neodpadol? - smerom nadol.
Boli sme kúsok od lóže, preto sme gesto jasne videli a rovnako zreteľne sa rozľahol jeho hlas: "Zabi ho ty! Hneď!"
Kamarát, ktorému to bolo určené, zbledol, potom sa vzdorne pozrel na cisára a postavil sa. Vzal svoje meče a na mieste ich oba rozlámal, nedbajúc na následky svojho činu. Vtedy sa sieťar pohol.
Nero spokojne prikývol, akoby bol prejav neposlušnosti najvyšším vyjadrením úcty, potom zavolal na nepriateľa: "Zabi ho!"
Sieťar vedel, že ho beztak nič iné než smrť nečaká, preto sa bolestne zdvihol na nohy a o pár sekúnd - či hodín? - dokončil svoje dielo.
Hneď nato sa naňho živý gladiátor vrhol a zlomil mu väzy. Diváci boli uchvátení.

Už som nezistil, že o dve hodiny dal cisár môjho kamaráta zabiť, no v tajnosti, aby sa to nedozvedel ľud, ktorý bol beztak vrcholne vzrušený... a niektorí i pohoršení. Nero si nemohol dovoliť pokazenie svojej zatiaľ dosť neutrálnej reputácie.
Nestihol som potrestať Agrippinu. Dúfal som, že jej osud si ju predsa len nájde.
Naozaj, zanedlho dal cisár svoju matku popraviť.
A viete čo? Moja duša od tej chvíle spočíva na druhom svete v pokoji.

_______________________
* - "gladius" znamená meč; od toho je odvodené "gladiátor"
** - pozri komentár Arakangy pri I. časti

Xmasov blog

15. července 2008 v 13:59 | Sonia
Presne s týmto blogom som spriatelila, čo bola veľmi dobrá voľba :D Novinky o Underworlde sa dozviete rýchlosťou blesku, ale nájdete tu info aj o ostatných TR, pravdaže, a tak zamierte sem a potom sa kochajte :D

Spriatelenie

13. července 2008 v 13:40 | Sonia
A opäť - s kým, kde, kedy a za čo :D, toto všetko (viacmenej) sa dozviete tu.