Říjen 2007

Paródia na TR5 - RUSKO

30. října 2007 v 20:14 | Sonia |  Paródie na TR

Časť šiesta


"A to bol koniec Larinho rímskeho dobrodružstva," povedal smutne Winston. "Dá si ešte niekto pukance?"
"To bola nuda," zazíval Jean-Yves. "Ja poznám lepší príbeh z Larinho života. Bolo to v Rusku." "To akože tá príhoda, keď Lara ukradla v obchode holiaci strojček a neuvedomila si, že ho nepotrebuje? Potom som s ním upravoval kríky," ozval sa Winston nadšene.
"Ale čo si. To začalo v prístave Zapadnaya Litsa a súviselo to s cirkusantmi."
"Eh?" spýtali sa sluha s kňazom nechápavo.
"Vidím, že vám to Lara nerozprávala. Takže počúvajte..."

Časť siedma


"...v tomto príbehu bola dôležitá aj ponorka, lenže si už nepamätám, čo to s ňou bolo. Možno si ju chcela Lara kúpiť a hrať sa s ňou vo vani. Neviem. Hlavné je, že sme raz v zime stáli na kopci v Rusku..."
Na kopci sedeli dvaja ľudia. Prvý bol muž v plavkách, druhá žena v lyžiarskej kombinéze.
"Vravela som ti, Jean-Yves, aby si si do Ruska neobliekal plavky. Bude ti trochu zima. Ale ty nie. Ty si robíš všetko po svojom."
"Máš pravdu, Lara. Aspoň že je tu ten ohník, čo sa ti podarilo vyrobiť, keď si omylom hodila ešte horiacu svetlicu do ihličia. Ale je mi ľúto, že nemáme špekáčiky."
"A mňa zas nebaví čakať na tých hlúpych cirkusantov. Mali už predsa dávno prísť." Lara si dala k očiam ďalekohľad a pozerala na cestu.
"Prečo je to tak ďaleko? Veď predtým nebola tá cesta ďalej než kilometer. Aj cirkus sa zmenšil."
"Lara, máš naopak ďalekohľad," upozornil ju jej priateľ.
"Eh, vidíš to," Lara si ho napravila a na ceste zbadala tri maringotky. "Super, už idú. Musím ísť, Jean."
Jean-Yves mávol rukou. "Bezva. Padaj, Lara a prípadne napíš."
"Okej. Čau!" Lara si pripla lyže a spustila sa dole kopcom.
"POZOR!" zvolal Jean-Yves, no už bolo neskoro. Lara vpálila do stromu.
"Neboj, som OK!" ubezpečila ho a ďalej sa spúšťala chrbtom v smere jazdy. Jean-Yves pokrútil hlavou. Toto ju bude bolieť.

Časť ôsma:

Základňa cirkusu

Lara si hore všimla otvor a po lane k nemu vyliezla. Poobzerala sa a spustila sa akousi šachtou do cirkusu. Musela pripustiť, že vyzeral zvláštne. Nikde žiadne piliny, zvieratá, nič, iba dlhá chodba vedúca bohviekam. Lara rozsvietila svetlicu a išla dopredu. Po chvíli narazila na dvere, cez ktoré vošla do veľkej miestnosti s drevenými škatuľami. Na zemi boli piliny.
Lara sa šťastne rozbehla do - ako si myslela - manéže, keď zbadala hore v stene za sklom muža, ktorý ju tiež zaregistroval. Chytil červenú páku na riadiacom pulte a začal s ňou jemne pohybovať. Lare sa to nejako nezdalo, a tak radšej bežala ďalej, aby sa mužovi skryla. Odrazu niečo kúsok od nej spadlo na zem a rozvírilo piliny. Lara sa obzrela a užasnuto zastala. Na oceľových tyčiach visel obrovský kus šunky, ktorý by ju okamžite rozpučil ako žabu.
"Z toho by bola skvelá sekaná, alebo VEĽA hamburgerov," zasnila sa Lara. Šunka sa zdvihla a namierila si to priamo nad ňu.
"Tuším bude hamburger zo mňa," zhíkla Lara a odskočila, pričom sa tresla do kovovej skrine pri stene. Rozzúrene ju otvorila.
"Čo?" vykríkla. Priamo oproti nej bola ona sama.
Po hodnej chvíli ostražitého pozorovania sa si Lara uvedomila, že v skrini je vstavané zrkadlo.
"Hups," začervenala sa a išla ďalej do nejakých dvier.
Po dlhom blúdení chodbami, pričom náhodou našla zlatú čokoládovú ružu, keď si nevšimla tajný poklop a padla doň, sa Lara dostala k rozcestiu troch chodieb. Ľavou sa dostala do izby, kde sedel maník pri riadiacom pulte.
"Musím sa k nemu nenápadne priblížiť a omráčiť ho," pomyslela si a po špičkách sa k nemu prikrádala. Ešte dva metre, jeden a pol, 90 cm, čiže pol metra (či nie? Lare nikdy matematika nešla), keď naraz do niečoho stúpila. Bolo to mokré, no čo bolo horšie, bolo to horúce. ŽERAVÉ!
Lara sa zhrozene pozrela dole a zistila, že stúpila do kanvice s horúcou kávou. Bleskovo vytiahla nohu a začala od bolesti poskakovať. Technik pri pulte si ju doteraz nevšimol. Sadla si na zem a vyzula topánku. Keď ju otočila, vyliali sa z nej litre kávy, dokonca tam plával sáčok s cukrom. Lara si vyžmýkala ponožku a znovu sa obula. Potom vybrala zbrane. Technik nič. Nabila. Muž nič. Lara ho tresla pažbou po hlave. Odpadla mu a spadla na podlahu, pričom sa z nej vysypali piliny.
"So...sorry, zavolám vám chirurga," vykoktala zmätená Lara. Rýchlo ušla k druhej chodbe - viedla von, kde Lara skoro vrazila do klietky s opičkami. Začala sa nad nimi rozplývať, no keď po nej jedna hodila banán - trafil ju do nosa - rozzúrene odpochodovala preč.
Začalo jemne snežiť. Lara sa vydala späť do budovy, no vtrhla rovno do spŕch. Práve sa tam ktosi sprchoval - Lara rozoznala v opare psa - vlčiaka. Zavrčal na ňu a ďalej sa mydlil niečím, čo pripmínalo obsah psej konzervy.
"Pardon," vyhŕkla Lara a upaľovala von, smerom k akémusi veľkému predmetu v prístave. Na samom okraji pevniny sa pošmykla, preletela vzduchom a tvárou sa nalepila na chladný kov. Pomaly sa odlepila, narovnala si nos a vliezla do ponorky.

Časť deviata:

Syrová ponorka

Chodbou sa Lara dostala k masívnym dverám. Zatlačila a otvorila ich. Odrazu ju zarazil hlas:
"Dobrý deň, slečna! Prišli ste si pozrieť moju syrovú ponorku?"
Lara pozrela nabok a zbadala muža. Mal oblečený plášť farby opekaného syra a z čiapky, ktorá vyzerala ako plátok eidamu, visela pasca na myši. V ruke držal kúsok syra.
"Dúfam, že obľubujete syr," usmial sa. "Tu nájdete všetky možné druhy. Je z nich postavená celá ponorka. A zároveň dúfam, že súhlasíte s týmto heslom," vybral z vrecka tabuľku, na ktorej stálo:

Smrť všetkým krysám a potkanom (neplatí, pokiaľ nemajú rady syr)

"To je trochu kruté, nie?" poznamenala Lara.
"Kruté?! A keď mi tie potvory jedia ponorku a šaty a klobúky a všetko, to od nich nie je kruté?"
"Oblečenie?" prejavila Lara záujem. "Vy máte šaty zo syra?"
"Jasné," odtrhol si kus rukáva. "Pravý stilton."
Lara ochutnala kus rukávu. "Chutný," prikývla.
"Fajn, teraz môžeme ísť do kuchyne, kde uvidíte prípravu tých najchutnejších syrových jedál, aké kedy ľudstvo poznalo. Poďme!"
Vyrazili po chodbe a kapitán Yarofev - také bolo kapitánovo meno - cestou nadšene opisoval Lare ponorku.
"Tamtie dvere sú z eidamu a tie druhé zas tvorí dánsky modrý. Táto podlaha je z kusiska mozzarelly. Hentie dvere nie sú veľmi pevné, aha, práve sa rozpadli." Lara sa obzrela a v izbe si všimla akýsi žltý skafander. "Čo to tam je?"
"Čo? To...to nie je nič dôležité," zamračil sa a viedol ju ďalej. "Nič zaujímavé."
Onedlho prišli do kuchyne. Kuchár si ich nevšímal, a ďalej opekal syr.
"Ach, tá vôňa," rozplýval sa kapitán a skoro napchal hlavu do panvice.
Lara sa ale otočila a nenápadne plížila späť. Musí zistiť, čo bolo v tej miestnosti.
"Tu je to - kopa tvarohu, predtým dvere," vošla dnu. Na stene naozaj visel skafander, tak doň vliezla. Predtým ale zistila, že ako pohonná látka slúži stilton - tak tam napchala kapitánov rukáv. Vyrazila k oknu.

Časť desiata:

Potápanie v syre - teda hlbočine

Lara otvorila okno a chcela elegantne skočiť do vody, ale potkla sa a neohrabane sa pokúšala zastaviť pád. Nepodarilo sa, a tak dopadla do vody ako slon, pričom jej pád spôsobil vlnu tsunami 100 km odtiaľ.
Začala hrabať všetkými končatinami, aby dosiahla nejaký pohyb (to spôsobilo zas vysoké vlny 50 km odtiaľ). Všimla si, že nič nevidí, a tak si len tak plávala, až kým si neuvedomila, že aj skafander je zo syra a začína sa rozpúšťať. Otvorila oči a už konečne čosi videla, konkrétne tunel, ktorý bol očividne vyhĺbený ľudskou rukou. Bleskovo tam vplávala a na konci si všimla zápalkovú škatuľku. Rozbúchalo sa jej srdce. Už je pri cieli!
Otvorila rozmočenú škatuľku, a tam to bolo - ŠPÁRADLO OSUDU! Lara by sa nad ním dlho rozplývala, ale uvedomila si, že pomaly sa rozplýva aj jej skafander. Rýchlo vyrazila k ponorke.
Len čo k nej dorazila, celý skafander zvodnatel a kúsky syra odplávali preč, kde sa o ne začali biť a obhrýzať rôzne ryby. Lara vyliezla späť do ponorky.

Časť jedenásta:

Poobhrýzaná ponorka

"Aha, náš nepozvaný návštevník," vyhŕkol niekto. Lara zdvihla hlavu a uvidela pred sebou Santa Clausa. "To ale nevadí, ešte mi tu čosi zostalo," mrmlal a hrabal sa vo vreci. "Holiaci strojček, to bude pre vás vhodné..." Lara ho ale prerušila.
"Ak sa nemýlim, dnes je 15. marec," povedala.
"Vážne? Zas mi tí trpaslíci pretočili listy v kalendári," hneval sa Santa a zavrel vrece. "Tak ja idem, dúfam, že sa mi soby ešte neutopili, nechal som ich totiž uviazané pred vchodom," pokýval hlavou a odišiel.
Lara sa vydala naspäť do kuchyne, kde predpokladala, že tam kapitán ešte vždy bude. Mala pravdu - práve spolu s kuchárom zapekal medzi 2 kusy syra zapečených medzi dvomi kusmi syra 2 kusy syra. Skutočne zaujímavá práca.
Lara už chcela na seba upozorniť, keď si všimla, že pri Yarofevovej nohe čosi sedí. Bolo to malé, sivé a očká tomu bystro žiarili - Lara aj so svojimi schopnosťami a vedomosťami z biológie vedela, že je to potkan. (I keď najskôr si myslela, že je to zajac - predsa len, 4 na vysvedčení nebolo príliš vysoké hodnotenie.) Potom sa k zvieratku pripojilo asi dvadsať ďalších a naraz sa zahryzli do podlahy ponorky. Ozval sa sykot a do kuchyne sa začala valiť voda. (Steny a podlaha totiž neboli veľmi hrubé - kapitán v snahe ušetriť volil väčšinou tenké plátky.)
"Kto sem pustil tie potvory?" zaryčal kapitán a zúfalo si trhal fúzy, ktoré si vlastne ráno oholil. "Zruinjú ma! Úplne ma ZNIČIA!" vyl a pre zmenu si trhal vlasy, ktoré už takisto dávno nemal.
Lara sa radšej obrátila a zmizla, aby ju kapitán ešte z niečoho nepodozrieval. Zahla do nejakej chodby, kde na konci objavila padacie dvierka. Padla do nich a zistila, že je v malej núdzovej ponorke, ktorá nebola oveľa väčšia ako konzerva od párkov s fazuľou - čo bolo, mimochodom, Lariným obľúbeným jedlom. Naštartovala a vyplávala skôr, než bola ponorka úplne spacifikovaná a myši - teraz prepchaté a veľké ako futbalové lopty - spolu s kapitánom a kuchárom takisto pomaly nevyplávali na hladinu.

Časť dvanásta

"Máš ešte Špáradlo osudu, Winston?" spýtal sa Jean-Yves.
"Nie, raz som si s ním čistil zuby a omylom som ho zhltol," začervenal sa sluha. Chvíľu bolo ticho. Potom sa Patrick vysmrkal a potajomky si utrel jednu slzu. Winston to videl a pohostinne mu ponúkol misu od pukancov - tie sa už dávno minuli. Kým išiel ešte doniesť soľ, začali sa muži zhovárať.
"Takáto noc bola raz aj v Írsku, keď bola Lara v Connussie," ozval sa Jean-Yves.
"Myslíš v tom nákupnom stredisku, kde som chodieval najradšej do detského kútika? Tam bola sranda..." povedal Patrick zasnene.
"Nie, mám na mysli Winstonov dom."
"Dom? On mal niekedy dom?"
"Vlastne máš pravdu - no viem, že teraz, po smrti Lary, si chce tento dom nechať a tváriť sa, že je gróf, jeho majiteľ, a už si kúpil aj monokel na oko..."
"Monokel? Ten si kupovať nemusel, ja mu ho spravím zadarmo," prerušil ho nadšene Patrick.
Jean-Yves ho nepočúval a pokračoval: "To je teraz jedno, každopádne Lara a on so ženou bývali vtedy v jaskyni na pobreží, ktorá bola pri každom prílive úplne zatopená, takže tam toho veľa nemali - a čo tam bolo, dali priviazať a priklincovať. A vieš dobre, že si tam vtedy bol aj ty."
"Aj ja?" kňaz bol prekvapený. "To sa určite mýliš, ja som bol v tom detskom kútiku..."
"Ach, tá tvoja skleróza. Tak dobre, ja ti porozprávam to, čo ste mi povedali vy s Winstonom, tak si prestaň púšťať do vane vodu - lodičku môžeš mať aj v umývadle - a počúvaj."

Časť trinásta

Medzitým v Egypte
Von Croy stál netrpezlivo pod veľkým dáždnikom a dozeral na prácu svojich ľudí, ktorí s lopatkami a lyžičkami - niektorí aj s vidličkami - odhrabávali piesok a skaly, ktoré sa usadili na kope falošných múmii. Tam niekde by malo byť to, čo Werner hľadá.

Angkor Wat

27. října 2007 v 20:22 | Sonia |  Poviedky
Dosť stará poviedka, ktorá je inšpirovaná prvým levelom z TR4.

Angkor Wat

"Tešíš sa, Kurtis?" spýtala sa Jane asi desaťročného chlapca, ktorý sedel vedľa nej vo vlaku. Pokojne pozeral z okna a o niečom usilovne premýšľal. Jane, jeho matka, vedela, že to nie je o najnovšej počítačovej hre či o tom, že konečne začali prázdniny, no rieši dosť zložitú matematickú rovnicu. Tmavovlasý a štíhly Kurtis bol totiž skoro génius.
Neodvetil. Jane si vzdychla. To bolo typické. Keď bol zamyslený, vôbec nepočúval. Pozrela z okna. Už boli v Kambodži a čoskoro mali prísť k chrámu.
-Vždy som chcela preskúmať tú budovu, - pomyslela si a usmiala sa. Zrazu sa ale zamračila. Čítala predsa, že v chráme Angkor Wat sú vybudované dômyselné pasce. Nemala by brať chlapca...
- On ale so svojím IQ odhalí pascu skôr, než sa niečo stane, - vydýchla si a znova pozorovala syna. Čoskoro tam budú.
Jane zúrivo išla k synovi. "To nie je možné!" kričala. "Práve teraz sa musí chrám začať viac rozpadať a opravné práce potrvajú mesiac! Toľko ale naša dovolenka netrvá. Tuším, že sa sem budeme musieť dostať inak, keď už je vstup zakázaný," dodala už tichšie. "Toľko som čakala, než sa sem dostanem! Veď vieš, nikdy nebol čas," povedala a pomaly kráčala k hotelu, kde boli ubytovaní. "Problém je ale v tom, že všetky ostatné vchody okrem hlavného sú zavalené."
"Myslím, mami, že viem, kde je zával slabší, takže by sme sa tam mohli prekopať," povedal Kurtis. Jane naňho pozrela a zasmiala sa.
Svitalo. Lúče sa šplhali po chráme a začali osvetľovať dve nenápadné osoby pri východnej stene. Väčšia vykopávala tunel cez kamene a druhá jej pomáhala s ich odhadzovaním. Boli to samozrejme Jane a jej syn.
"Sláva, Kurtis!" vykríkla mladá archeologička a rukami ešte viac zväčšila dieru.
"Sme akurát pri bočnom vchode," povedala a prešmykla sa dnu. Kurtis sa poobzeral a vošiel za ňou.
"Opravy sú len v niektorých častiach chrámu, však? Dokedy tu vlastne chceš byť ?" spýtal sa.
"Kým si to všetko poriadne neobzrieme!" usmiala sa a ukázala mu batoh s nejakým jedlom. "Hm, kde je tá voda, veď som ju sem hádzala," hrabala sa v keksoch a ovocí. "Počkaj ma tu, OK? Idem nejakú vziať z hotela. Päť minút, dobre?"
"Jasan," odvetil a so záujmom si prezeral reliéfy na kamenných stenách. Cez diery presvitalo žiarivé svetlo.
Jane odišla, a teraz hľadala v izbe nejakú fľašu vody. Potom potichu zbehla zo schodov, no keď prechádzala okolo recepcie, spoza pultu sa vynorila recepčná.
"...bré ráno! Kam idete takto skoro?" zívla a rozospato hľadela na Jane.
"No, viete... rada sa pozerám na východ slnka," zaklamala archeologička a usmiala sa na ňu. Vyšla z hotela a rýchlo kráčala k chrámu.
"Už som tu, Kurtis..." zasekla sa, pretože syna tam nevidela. "Kurtis?" zavolala, no neprišiel. Premohla strach a zišla po širokých schodoch. Keď prechádzala okolo osvetleného výklenku, mimovoľne doň pozrela a zbadala kus pergamenu, položeného na kameni. Bol popísaný a nevyzeral veľmi staro. Zdvihla ho a čítala:

"Daj pozor na schované ostne kruté,
stlač kruhy tajomné,
inak ťa čakajú bolesti ľúte,
myslíš, že budú daromné?"

- Čo to má byť? - zhrozene premýšľala Jane a očami hľadala syna. Pergamen si vložila do vrecka a išla ďalej. Onedlho skutočne uvidela na stene neveľké sústredné čiernobiele kruhy. Skusmo stlačila najmenší, a tesne pri nej vystrelili zo zeme ostne a znovu sa zasunuli. Keď sa Jane presvedčila, že pasca je deaktivovaná, rýchlo prešla cez nebezpečné územie a preskočila úzky vodný kanál. Prešla cez chodbu a ocitla sa na otvorenom priestranstve s vodopádom, kríkmi a malými jazierkami. Na viditeľnom mieste bol ďalší kus pergamenu.

"Pravý vchod - diviaky,
ľavý - cesta ďalej.
Tak rýchlo si vyber!"

"To má byť žart?" povedala a poobzerala sa, no pred sebou skutočne mala dva tmavé vchody, a tak
si vybrala ten ľavý. Z druhého sa totiž naozaj ozývali nevábne zvuky.
Jane vošla cez tunel do miestnosti s väčším bazénom. Keďže mostík tu nebol a za každú cenu musela nájsť Kurtisa, vyzliekla si šortky a tričko, zviazala ich do uzlíka a spolu s batohom šikovne prehodila na druhú stranu. Potom skočila do vody a preplávala za oblečením.

- Teraz nemá cenu si to obliekať, keď som mokrá, - pomyslela si a hodila šaty do batoha.
V spodnej bielizni vybehla po schodoch, cestou zhltla banán a ocitla sa priamo nad bazénom. Do otvoru oproti sa dalo iba prerúčkovať po strope. Jane bola našťastie zdravá a vytrénovaná, takže zvládla aj to a onedlho stála s keksom v ruke pri treťom lístku, na ktorom stálo:

"Nájdi páku a buď rýchla,
inak dvere zavrú sa,
ak ťa jedna strela pichla,
lekárnička hodí sa..."

Archeologička už pochopila, že niekto to myslí vážne a v duši dúfala, že ju tieto kusy pergamenu dovedú k chlapcovi. Zrazu sa podlaha poriadne zatriasla a Jane spadla na zem.
- Zemetrasenia tu sú časté, - pomyslela si a vstala. Naľavo uvidela úzky priechod, tak sa spustila na všetky štyri a doplazila sa k páke. Keď ju potiahla, odsunul sa veľký, plochý, okrúhly kameň, slúžiaci ako dvere. Bleskovo sa vrátila a prebehla do širokej chodby, v ktorej preletovali malé šípky. Jane žiadna netrafila, no malú lekárničku ležiacu na zemi si predsa len vzala.
- Ktovie, čo ma tu ešte čaká, - uvažovala a prešla cez miestnosť bez stropu s nádržou, na ktorej boli vytesané malé zvieratká. "Tie by sa Kurtisovi páčili," povedala a obzrela si nádrž v nádeji, že nájde ďalšiu stopu. Žiadna tam nebola, a tak sa zastavila pred temným tunelom so šikmou podlahou.
"To sa mám kĺzať do tej temnoty?" vykríkla, ale vedela, že inú cestu nemá. Nadýchla sa a vrhla sa dolu.


Jane pristála na niečom tvrdom. (Je dosť pravdepodobné, že v kamennom chráme tvorili podlahu skaly.) Vstala, oprášila si dlane i kolená a pomaly prešla cez úplne tmavý tunel. Na jeho konci zbadala svetlo.
"Svetlo na konci tunela býva osudné," zašepkala s úsmevom a ocitla sa v miestnosti, v ktorej tmu rozháňala iba jedna fakľa a niekoľko slnečných lúčov. Vzala si fakľu a podišla k zvláštnemu objektu, nachádzajúcemu sa takmer uprostred neosvetlenej kobky.
Na strope boli dva železné kruhy. Z nich visela dvojica krátkych reťazí, ktoré na konci spájala tyč. Na nej bolo pripevnených päť misiek s nejakou voňavou tekutinou. Jane ju poznala - bol to vysoko horľavý olej. Na kruhoch boli priviazané aj dve napnuté laná, ktoré sa strácali v temnote. Jane obišla misky a priblížila sa k stene. Povrazy držali mrežu, a tá by pri pretrhnutí lán spadla dole do úzkej medzery v podlahe.

Vrátila sa a všimla si, že v reťazi je zastrčený štvrtý lístok. Vytiahla ho a čítala:

"Päť misiek, a iba dve sú správne. Len v dvoch je olej, v ostatných voda. Nor fakľu premyslene! Chceš prepáliť laná normálne? Nesprávny dotyk spustí pascu. Nechci vedieť, akú..."

Ani na jednom pergamene nepatrilo písmo Kurtisovi, takže chlapec si z nej nemohol vystreliť. Jane ohromene vyhŕkla: "Takže plamene z oleja musia zapáliť povrazy na presne určenom mieste?" Až teraz si uvedomila dve veci - že je úplne premrznutá, a keď prejde popri miskách, plameň nehorí rovno - takže tam musí byť prievan.
Vrátila fakľu do stojana, rýchlo sa obliekla a išla skúmať olej. Vyzeral presne ako voda, a tak sa odhodlala na poriadne riskantnú akciu - tekutiny ochutnať. Podľa vône sa nedalo zistiť nič, pretože zapĺňala celé ovzdušie. A ešte k tomu, vonná látka bola prudko jedovatá!
Jane samozrejme zišlo na um fakľu jednoducho priložiť k tekutine, ale tento olej sa tak nezapálil - iba ak ju úplne ponorila. A tak vybrala lekárničku, vnorila prst do prvej misky a opatrne ho oblizla. Voda - čistá voda! Tretia miska - takisto voda. Štvrtá - tá maličká kvapka, ktorú ochutnala, mala horkú príchuť. Jane stŕpla, no keď sa ani po desiatich minútach nič nestalo, usúdila, že také množstvo jej nemôže uškodiť.
- V piatej bude voda, - povedala si a ponorila fakľu do štvrtej a druhej misky. Prvá začala mierne horieť, druhá oheň zahasila. Jane rýchlo otočila fakľu, zapálila ju a vložila do poslednej tekutiny. Obe rýchlo vzbĺkli a mierny vánok zavial plamene k povrazom. Tie sa v okamihu prepálili a mreža zapadla. Jane vbehla do chodby, potkýňala sa na schodoch a vyšla do miestnosti s bielou vyzdobenou truhlou uprostred. Kurtis by sa do nej presne vošiel...
"To nie!" skríkla a vrhla sa k nej. Napriek tomu, že vrchnák bol ťažký, nadvihla ho a odsunula nabok. Vnútri bol skutočne jej syn, bledý a spotený, no dýchal. Opatrne ho zdvihla a položila na zem. Keď mu dala umelé dýchanie, rozkašľal sa a otvoril oči.
"Mami," zašepkal a zahanbene odvrátil zrak. Posadil sa a začal rozprávať:
"Keď si odišla, povedal som si, že sa pôjdem pozrieť o kúsok ďalej. Vo vrecku som mal kúsok pergamenu a pero, tak som ťa chcel... vyskúšať... Spolužiaci sa mi totiž posmievali, že si neschopná, lebo za sebou nemáš nijaký veľký úspech, a tak som vymyslel pár veršov a dal som ich na viditeľné miesta. Chcel som totiž, aby si bola už teraz vynikajúca! To písmo ma naučil jeden starček... No a tu som sa ocitol tak, že som bol zvedavý... Tá truhla bola pootvorená, tak som vrchnák horko-ťažko odsunul nabok a vliezol som dnu, len tak... ľahol som si, iba na chvíľku, no prišlo to zemetrasenie a nejako ma to tu uväznilo... Potom som už nemal kyslík a chcel som dýchať cez uzučkú štrbinu, ale to nestačilo, a tak som asi omdlel. Predtým som cez tú medzierku prestrčil pero, aby sa to úplne nezavrelo, ale onedlho sa pero rozbilo. Našťastie si prišla včas!"
Jane ho mlčky objala.
"Dúfam, že som ti Angkor Wat nezhnusil?"
"Nie... nie, Kurtis, v tejto chvíli sa mi zdá krajší než predtým!"
Pomohla mu postaviť sa, prešli popod oblúk - dvere, chodbu a nenápadne sa zamiešali medzi turistov. Už musia zostať spolu... Navždy...

Paródia na TR5 - RÍM

22. října 2007 v 20:21 | Sonia |  Paródie na TR

Časť prvá


Šero, dážď a hmla. V takomto psom počasí by človek nikoho neočakával vonku, no predsa sa len takí blázni našli. Na chodníku - zarastenom a rozpadnutom - sa dali vidieť tri tiene. Najposkrúcanejší a najzhrbenejší z nich podišiel k polystyrénovému podstavcu, na ktorom bola tabuľka. Pravdepodobne pästným klinom bolo na nej vyryté:

Ťava Croft
Konečne umrela a pre nikoho sa nemusím otravovať s čajom.


Osoba - zošúverený starček s tromi barlami - vybral niečo z vrecka. Onedlho bolo na soche na podstavci - socha predstavovala ženu v zvieracej kazajke - ružovou farbou nasprejované:
Die! (Umri!)
"Ale Wiston," ozval sa muž neďaleko, "veď ona je už mŕtva. A potom, onedlho to dážď zmyje."
Muž sa otočil a hlúpo na toho druhého civel. "Kašli na to, Patrick," usmial sa naňho svojím jednozubým, žltým úsmevom.
"Máš len jeden zub, Winston," ozvala sa žena vedľa kňaza Patricka.
"SAKRA! Kam som napchal tú protézu?!"

Dvere na úbohej kamennej chalúpke sa otvorili a dnu vošli traja muži - Winston, nútený sluha Lary Croft, Patrick Dunstan, jej najneobľúbenejší, no bohužiaľ rodinný kňaz a Jean-Yves, jej akože-priateľ, ktorý jej dopomohol k zasypaniu pod falošnými múmiami v Egypte. Odvtedy o nej nikto nepočul.
"Na WC, gentlemani, kde nás nikto nebude rušiť a môžeme spomínať na tých, čo už nie sú medzi nami - vďakabohu," povedal Winston a zaviedol ich do malej kúpeľne. Tam si Jean-Yves sadol na dosku záchoda, Patrick do vane a čakali na sluhu, ktorý im išiel doniesť niečo pod zub. Onedlho sa vrátil s kyslým mliekom a pukancami.
"Fuj, na mlieko som alergický," povedal Jean-Yves a vylial ho do WC. Pritom si tam všimol plávať akýsi kameň. Vytiahol ho a ovoňal. "Čo to je, Winston? Tvoj obličkový kameň?"
"Veľmi smiešne," urazil sa. "Aby si vedel, to je Kameň debilov. Sir...vlastne lady Croft ho raz ukradla na tržnici, ak mi pamäť ešte slúži."
"Myslím, že nie, Winston," uzemnil ho otec Patrick. "Mám dojem, že ho zohnala dakde v Ríme, no podrobnosti nepoznám."
"Ach, jasné. Samozrejme. Spomínam si, že to malo čosi spoločné so siamskými dvojčatami Larsonom a Pierrom. Či to neboli siamskí? To je jedno, dôležité je, že im ho Lara čórla."
"Veru, nikdy nebola jednotka v diplomacii, Lara, no určite vedela, ako zafarbiť tvár obyvateľov na zeleno, keď im ponúkala svoje makové koláče."
"Sklapni, Jean-Yves, a radšej počúvaj. Ako som teda povedal, bolo to v Senici...nie, v Ríme. Hej, tam. Takže..."

Časť druhá


Na drevenom javisku stála operná speváčka, vážiaca najmenej tonu, a srdcervúco zavýjala. Túto krásavicu pozorovala cez divadelný ďalekohľad žena v hornej lóži. Mala na sebe oblek s motýlikom - trpela občas poruchou identity - a zamatové rukavičky. Odrazu k nej pristúpil muž a sadol si.
"Dobrý deň, pane, chcel by som vám predať voňavé jablkové toaletné papiere, vhodné i na utieranie nosa, od našej firmy..."
"To som ja, Larson," obrátila sa k nemu žena a nahnevane ukázala na svoje nohy v lodičkách, pohodlne vyložené na zábradlí.
"OK. Sorry, Lara."
"Pohoda."
"Máš?"
"Mám koláče, ale neobchodujem s tigrom."
"S opicou," sykol Larson.
"Aha, jasan. Mám koláče, ale neobchodujem s opicou."
"Ale prosím ťa. Pozri na toto." Muž vytiahol z vrecka kameň, ktorý sa matne zaleskol. "Kameň debilov."
"Hm. Kde je Pierre?"
"Stále tu niekde poletuje," zazubil sa Larson.
"Nazdar, Lara. Vieš, čo teraz nasleduje. Na pištoľ kašlem. My ti vezmeme koláče v kufri aj kameň, no ten nám vezmeš. Okej?"
"Dobre," kývla Lara Pierrovi a odohrali spomínaný scenár. Keď ale Lara skákala na oponu s kameňom v nohavičkách - podväzky si zabudla doma - tá sa roztrhla a Lara padla dolu hlavou na tučnú speváčku. Váha oboch polámala dosky a obe spadli pod podlahu. Diváci zhíkli.
"Pardon," vynorili sa, Lara sa rýchlo poklonila a bežala von z budovy.
Vonku nasadla na štvorkolku a uháňala preč. Onedlho sa za ňou hnali i Larson s Pierrom na korčuliach.
"Hijó, baby!" zakričal kovbojský Larson a pridal. Odrazu ale Lara prudko zabočila do uličky a prešmykla sa popod hrdzavú bránu.
"To nedáme, šéfe," povedal Larson.
"Ale hej," odsekol Pierre.
"Nie!"
"Dáme!"
V tej chvíli obaja narazili hlavami do brány a odkväcli na zem.
"Čo som hovoril?"
"SAKRA!" zúril Pierre.
Lara, ktorá na nich čakala, im obom ukázala vztýčený prostredník (sorry), milo sa usmiala, otočila sa a išla preč.

Časť tretia:

Kontajnery a smetiská Ríma

Lara sa unavene pobrala dopredu. Nohy v lodičkách ju už poriadne boleli, a tak išla ďalej bosá. Odrazu si po ľavej ruke všimla nenápadný vchod, nad ktorým bol obrovský svetielkujúci a spievajúci nápis:

Zákulisie opery. Zlodeji, čo chcú vykradnúť sejf, nech idú prosím doprava. Záchody sú vľavo. Lara Croft si svoj batoh nechala pri vysokozdvižnom vozíku. Pekné pištole. Páčili sa mi.

"Dopekla!" zrevala Lara a rozbehla sa k batohu. Samozrejme, pištole boli preč. Tak sa aspoň prezliekla a prezula do svojho obľúbeného trička, šortiek a pevných topánok. Vzala si batoh a chcela ísť vykradnúť ten sejf, no zistila, že prišla neskoro. Naštvane kopla do dverí a vyšla von.

Po ďalších útrapách a prehľadávaní každého kontajnera či skládky, čo boli po ceste, sa Lara dostala do záhrady. Vyšla k chrámu, kde pri dverách videla 4 otvory. Zrazu za sebou niečo začula a otočila sa.
"Stonožky, veľké stonožky. Niet sa čomu čudovať." Potom odišla a zo strechy predajne hot-dogov ju sledovali štyri páry očí - Pierre, Larson a dva potkany.

"Čože?! To máte iba tri kamene? A kde mám podľa vás zohnať symbol Venuše?" Lara bola v starožitníctve a kupovala symboly planét do chrámu v záhrade.
"Bohužiaľ, Venuša sa minula. To viete, také niečo ide veľmi na odbyt. Musíte si ju kúpiť niekde inde."
Lara vyšla z obchodu. V batohu mala Merkúr, Saturn a Mars, a bola pevne rozhodnutá prehľadať VŠETKY smetiská v Ríme, aby našla symbol Venuše.

Ako tak išla zamyslene po ulici, nevšimla si, že pred ňou je otvorený kanál. Malý chlapec, ktorý sedel na chodníku a cmúľal cukríky, si prekvapene všimol, že tá pani, čo išla oproti nemu, odrazu rozhodila rukami a zmizla.
Lara zistila, že pláva v akejsi stoke, kde nebolo nič vidieť. Rozsvietila svetlicu - znechutene si uvedomila, že si kúpila zlú farbu, mala svietiť na dúhovo, a nie tak otrasne zeleno - a plávala doprava. Po niekoľkých zúfalých pokusoch o nadýchnutie si uvedomila, že voda jej siaha len po kolená. Zahanbene sa postavila a vykročila, keď vtom sa o čosi potkla a zlomila si nohu. Zanadávala ako kočiš a vybrala tú prekážku z vody. Bol to symbol Venuše. Zabudla, že nemôže chodiť a vyšplhala po rebríku priamo do záhrady s chrámom. Tam na ňu čakal Larson s Pierrom.
"Lara, navaľ šutre," prešiel Pierre DuPont k veci a natiahol ruku.
"A nič ti nedám!" vykríkla Lara a otočila sa mu chrbtom.
"Ále, lady Croft," prehováral ju Pierre. "Dovolím ti kopnúť Larsona vieš kam."
Lare sa vyjasnila tvár a hodila Pierrovi dva šutre. Viac nemám, žmurkla naňho a z celej sily kopla Larsona do rozkroku.
"Prečo vždy ja?" zavyl, zhrabol symboly a vložil ich do otvorov.
"Počkajte chvíľu," usmiala sa potmehúdsky Lara.
O chvíľu sa pred Larsonom otvoril poklop, zo zeme sa vysunul gril s klobásami a párkami a odrazu začal pod ním horieť oheň.
"Ako," zajachtal Pierre.
"Reklama na gril, Pierre, nič iné," zakývala im Lara.
"Au revoir, mon chér," otočila sa a odišla, no potom na nich z diaľky zakričala: "Hoďte mi jednu klobásku!"
Pierre ju hodil, trafila ju do hlavy a spadla na zem. Lara ju ale zdvihla a s chuťou do nej zahryzla.
"Diky!" zavolala a zmizla im z dohľadu.

Časť štvrtá:

Trajanské námestie zamorené potkanmi

Lara vyšla do širokej uličky s otvorenými dverami po stranách. Pozerala dovnútra do miestností, no také veci ako svetlice, brokovnica, UZI, či dokonca jej pištole ňou ani nepohli. Naraz jej ale zažiarili oči a vbehla do jednej izby.
"Cukríky BonPari! Konečne som ich našla!" zajasala a šťastne pokračovala ďalej. Dostala sa k bielemu múru so zavretou bránkou, no cukríky Laru posilnili tak, že bez problémov bránku vylomila a prišla k nejakému bazénu. Voda v ňom bola teplá a celé to pravdepodobne boli nejaké kúpele, takže Lara si od pouličného predavača kúpila lodičku a dve umelé veľryby, až kým si nespomenula, že sa musí dostať k chrámu. Vydala sa teda druhou cestou, až kým sa nedostala na malé námestie, na ktorom sa práve konal zraz Potkanej sekty. Lara podišla k potkanovi, ktorý bol najbližšie.
"Ako sa môžem stať členkou sekty?" spýtala sa.
"Najskôr musíš byť potkan," odsekol a nevšímal si ju.
"Pošlem vám sem mačku," zahundrala Lara a vydala sa poslednou cestou. Po nástrahách - napr. na ňu čakala veľká hlava so žiariacimi očami, no len čo jej Lara ponúkla svoje koláče, hlava kamsi zmizla - konečne našla cestu späť do záhrady. Tam práve usporiadal Larson piknik s trojicou drakov nad vchodom do chrámu.
"Nazdar, Lara! Chceš sa k nám pripojiť?" zavolal na ňu, no odmietla a prešmykla sa dnu. V stene žiaril Kameň debilov, ukazova naň veľká šípka a pútač:

Kameň debilov. Máte ho priamo pred nosom,

a pred Laru sa postavil trpaslík, ktorý na ňu vyrevoval: "Tam máš šuter! Vezmi si ho!" no Lara si ho absolútne nevšimla a vydala sa cestou vľavo do kolosea. Pri tom premýšľala: "Kde ten kameň je...?"

Časť piata:

Atrapa kolosea

Lara sa ocitla v úzkej chodbičke, v ktorej si na jednej strane všimla otvor. Vošla doň a vo výklenku našla zlatú ružu. Obal zahodila - i keď sa pekne leskol - a ružu z čokolády zjedla. Po kĺzačke sa šmykla do levovi do kobky s kostrami.
"Či-či-či, pekná mačička," povedala Lara opatrne a hodila levovi klbko. Ten zamňaukal a vrhol sa naň. Lara zatiaľ zutekala.
Naraz sa jej postavil do cesty gladiátor s mečom. Lara sa predstavila a podala mu ruku. Spolu sa dostali do jaskyne, kde sa ale nezdržiavali a vykopli dvere. Za nimi si ale nevšimli kĺzačku a spolu zleteli dole. Nestihli sa ani zachytiť na okraji a padali do veľkej a hlbokej jamy. Keď si už mysleli, že je po nich, narazili na čosi gumené, čo ich vymrštilo naspäť hore. Dopadli k niečím nohám.
"Vedel som, že to takto dopadne," zahundral Pierre a pomohol im na nohy. "Nemôžete si dávať trochu pozor?"
"Sorry," pokrčila Lara plecami a ponúkla mu cukríky BonPari.
"Vďaka. Lenže ja chcem šutre."
"Hmmm...nechceš radšej čokoládovú ružu? Myslím, že ešte jednu mám."
"Čokoláda?" vyhŕkol Pierre. "Ach, tá lahodná chuť, to rozpúšťanie na jazyku, tie tisíce kalórií..."
"Okej. Tu máš."
Keď ju Pierre rozbaľoval, gladiátor vedľa Lary ho roztúžene pozoroval. A keď chcel do nej zahryznúť, vrhol sa muž s vrčaním naňho a zhodil ho do jamy.
"ČOKOLÁDÁÁÁ..." zavýjali obaja a bili sa o ňu, zatiaľ čo poletovali hore-dolu.
Lara sa usmiala, pokrútila hlavou a vydala sa ďalej. Onedlho sa ale unavila, oprela sa o stenu a oddychovala.
Odrazu začalo čosi pukať a stena sa pohla. Lara vyskočila, no bolo neskoro. Všetko sa naklonilo a spadlo.
"Som mŕtva," povedala si Lara a vyskočila. Vtom si uvedomila, že práve oproti nej bolo okno - bez skla - takže sa jej nič nestalo.
"Sakra," zašomrala Lara a poobzerala sa. "Zničila som Koloseum. No čo. Ja nič!" Vyšla von a začala si pískať. Nenápadne sa odplížila, keď si uvedomila, že ju pozoruje minimálne 100 novinárov.
"Ehm...to som ja nebola," zašvitorila a začervenala sa. Potom si všimla, že jedna stena ešte stojí. Svietil na nej Kameň debilov. Šťastne k nemu pribehla, vytrhla ho a vyhodila do vzduchu.
"Jupí! Konečne som získala KAMEŇ DEBILOV!!!"
"Ehm? Pani?" ozval sa novinár stojaci najbližšie. Lara sa k nemu otočila.
"Áno?"
"Ten kameň nie je pravý. Je to napodobenina... Pre turistov, veď viete."
Lara zažmurkala a odpadla...


Čo tu chcete mať?

21. října 2007 v 20:58 | Sonia |  Ankety
Píšte všetko, čo vám napadne, ale aby to malo súvislosť s blogom, pravdaže, reklamu na sviečky sem nedám ;).

Ako vznikol názov Lady Sonia?

20. října 2007 v 15:00 | Sonia |  Tento blog
Z čisto praktických dôvodov. Titul už v roku 2006 získali moji prapredkovia od vtedajšieho vládcu Jeho Výsosti Idiota Vymeteného The First, ktorý im ho predal za 30 strieborných. Titulov mal na sklade veľa a potreboval sa ich zbaviť, aby za ne neplatil veľkú daň, keď prechádzal z jednoduchého účtovníctva na podvojné. Odvtedy sa titul dedí z generácie na generáciu.
Moji predkovia (nech im je zem ľahká, ale kto kedy dvíhal Zem?) si obchodné označenie syr Karička - chcem povedať sir a lady strážili ako volské oko na panvici, ale raz ho nanešťastie stratili. Utvorili pátraciu čatu a po niekoľkých hodinách našli titul v cukrárni vzdialenej od ich domu 15 krokov. Napchával sa tam maslovými koláčikmi a cukráreň Veľká kráľovná Viki (Viktória) bola jeho návštevou tak poctená, že ju premenovali na Pažravého sira s tučnou lady.
Len neviem, či budem môcť odovzdať tento cenný titul svojim deťom a deťom detí ich detí, lebo vzťahy medzi Irakom a Tureckom sú zlé, koruna pravidelne posilňuje s činkami a cena titulu na burze klesá.
Už teda viete pôvod tohto názvu, a tak vás lady Sonia srdečne zdraví. Pokloňte sa, poddaní!